Sk 5, 34-42, Jn 6, 1-15
Dnešné čítanie z evanjelia podľa sv. Jana začína týmto tvrdením: „Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora.
Išlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých.“ Sv. Ján evanjelista nazýva zázraky, ktoré Ježiš konal, znameniami. Znamenie definujeme ako niečo viditeľné, čo odkazuje na niečo, čo nie je naším zmyslom momentálne prístupné. Zázraky Pána Ježiša sú znameniami, ktoré ukazujú na jeho Božstvo. V týchto dňoch sme počuli výrok Nikodéma, ktorý hovorí: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“ Chápeme teda, že zázraky, ktoré sprevádzali ohlasovanie Božieho Slova, nie sú čímsi podružným. Sú akousi Božskou legitimáciou. Ak by Ježiš ako človek nebol spojený s Bohom, nemohol by také veci konať. Ale zázraky v Ježišovom ohlasovaní majú ešte iný zmysel. Sú zjavením Božieho kráľovstva, sú prienikom Božej moci do našej reality, uzavretej pred Bohom. Boh vždy pôsobí v skutočný prospech človeka. Všimnime si, že Ježiš každého, kto o to prosí, privádza k zoceleniu bytosti, k uzdraveniu, k plnému životu. Hriech človeka mrzačí. Všade tam, kde sa ohlasuje skutočné evanjelium, sa aj dnes dejú zázraky a uzdravenia.
„Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci“. Ježiš sa často vzďaľuje od tých, ktorí ho nasledujú. Nemôžeme ho lacno kúpiť. Ježiša mohli nasledovať len tí, ktorí boli ochotní, čosi obetovať. Pán Ježiš nejde medzi ľudí, aby Božie Slovo bolo ľahšie dostupné. To Slovo má takú hodnotu, že len ten, kto je ochotný, čosi obetovať, si ho zaslúži počuť. Koľkokrát sa aj nám v našom duchovnom snažení akoby Ježiš stratil. Dokonca aj Panna Mária a svätý Jozef ho museli tri dni hľadať. Napriek tomu vidíme, že k nemu prichádza veľký zástup, veľké množstvo ľudí. To sú tí, ktorým Ježiš za to stojí, aby ho nasledovali aj na pusté miesto. Sú to ľudia, ktorí sú ochotní hľadať Boha i za cenu utrpenia a obetí, aj za cenu prechodu púšťou.
Keď videl Pán Ježiš množstvo ľudí, ktorí ho vytrvalo nasledovali, opýtal sa apoštola Filipa: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Boh sa stará nielen o dušu človeka, ale v strede jeho záujmu stojí celý človek s telom i dušou. Ján evanjelista poznamenáva, že Ježiš túto otázku vyslovil preto, „lebo ho skúšal, lebo sám vedel, čo urobí“. Byť Ježišovým učeníkom neznamená len to, že chodíme v nedeľu do kostola. Chodiť do Ježišovej školy, znamená, učiť sa veriť a žiť Božie Slovo. Môžeme sa opýtať, čo skúšal Ježiš Filipa. Moderne by sme povedali: „O aký predmet išlo?“ Pán Ježiš ho neskúšal z teológie ani z katechizmu, ani zo znalosti Písma Svätého, ale skúšal jeho vieru.
Zdá sa, že Filip skôr vníma veľkosť problému, ako Ježišovu moc. Vidíme to z odpovede, ktorú dáva: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť, čo len kúsok.“ Filip sa ukazuje ako človek zdravého úsudku, ktorý dokáže situáciu hneď vyhodnotiť. Andrej rozmýšľa iným spôsobom. „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých?“ Taký nápad sa mohol zrodiť len v detskej hlave. Apoštol ho napriek tomu tlmočí Ježišovi. Ochota „dať svoju trošku“ sa stáva základom Veľkého Božieho skutku.
A ako postupuje Ježiš: „Pán Ježiš vzal chlieb, vzdával vďaky a rozdával sediacim, podobne aj z rýb, koľko chceli.“ Vzal chlebíčky do rúk, nezačal nariekať, nezačal dokonca ani úpenlivo prosiť, ale začal Boha chváliť a ďakovať mu za skutočnosť takú aká je. Vďačnosť je najsprávnejšie bytostný postoj človeka voči Bohu. V tomto prípade sa vďačnosťou prejavuje väčšia dôvera voči Bohu. V Mk 11,24 nachádzame: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať.“ A z toho vyplýva vďačnosť, ktorá predchádza. Apoštol nabáda: „O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu.“ (Flp 4,6) A výsledkom je zázrak. Ježiš si počína ako Stvoriteľ. Tvorí novú hmotu. Pán Ježiš potrebuje našu vieru, to je naša troška, ktorá je potrebná na to, aby mohol zázračne pôsobiť.
„Keď sa nasýtili, povedal svojím učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov naplnili dvanásť košov“. Boh, ktorý stvoril svet z ničoho, ktorý vo vesmíre márnotratne rozhádzal Galaxie, Boh, ktorý vysádza na lúke množstvo kvetov a nešetrí nimi, teraz prikazuje šetriť, pozbierať omrvinky, aby nič nevyšlo nazmar. A na tomto mieste nám ukazuje, ako sa máme aj my správať zvlášť voči jedlu a chlebu. Chlieb sa nehádže do koša ako odpad. Chlieb je Božím darom a máme mať k nemu podobnú úctu, ako k Eucharistii. Ježiš vybral práve chlieb za základ pre ešte väčší zázrak: „Eucharistiu“.
„Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.“ Na začiatku dnešného evanjelia sme videli, ako sa Ježiš vzdialil od ľudí a teraz ho znovu vidíme, ako sa vzďaľuje. Môžeme sa pýtať: „Prečo?“ Či Ježiš azda nechce, aby sme ho urobili svojím kráľom? Evanjelium vyslovene hovorí, že sa ho chceli zmocniť a urobiť ho kráľom. Chceli urobiť niečo, čo robíme aj my napr. pri výbere kandidáta na prezidenta. Hľadáme človeka, ktorý podľa nás, najlepšie presadí to, čo my chceme. Chceli Ježiša, aby plnil ich priania. A Ježiš nechce byť takým kráľom. On je Kráľom už od stvorenia sveta, ale z našej strany je potrebné toto uznať a podrobiť sa mu. Vidíme, že tento nesprávny postoj k Ježišovi spôsobil, že sa im znovu vzdialil.