Sof 3, 14-18a, Lk 1, 39-45
Zvianočnieva sa.
Opäť si intenzívnejšie pripomenieme veľkosť Božej lásky, keď Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sa nám stal vo všetkom podobný, okrem hriechu. To nám prináša radosť. Preto sme dnes čítali proroka Sofoniáša: Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Izrael! Raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská! Pán zrušil tvoj rozsudok, odvrátil tvojich nepriateľov. Skúsme si uvedomiť, čo znamenali tieto slova pre ľudí vtedajšej doby, keď prorok ohnivo kázal v čase náboženského a mravného úpadku Júdska za vlády bezbožných kráľov Menašeho [Manassesa] (687-642 pred Kr.) a Amóna (642-640 pred Kr.). Neblahé následky ich panovania, proti ktorým Sofoniáš svojimi prorockými rečami a výrokmi vystúpil, boli: modloslužba v jeruzalemskom chráme (porov. 1,4-6), napodobňovanie cudzích spôsobov v obliekaní (porov. 1,8), falošní proroci (porov. 3,4), násilie a sociálna nespravodlivosť (porov. 3,1-3; 1,11) a iné.
Dnešný úryvok potešuje „zvyšky Izraela“ – teda tých, ktorí ostanú verní. Prorok im sľubuje záchranu: Neboj sa, Sion, nech ti ruky nechabnú! Pán, tvoj Boh, je s tebou, on je mocný, on ťa zachráni. Ten prišiel a spôsobuje radosť ešte pred narodením a nenarodenému Jánovi Krstiteľovi. Panna Mária v požehnanom stave navštívila Alžbetu a tá zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“
Ako to vyzerá dnes? Denne sme svedkami skutkov, ktoré zapríčinia zlo a nešťastie. Tieto skutky sme schopní vykonať bez dajakej veľkej námahy, ale odvrátiť škodu, ktorú nimi spôsobíme, často ani nie je možné. Človek naozaj dokáže urobiť také zlo a chybu, ktorú nie je možné napraviť. Platí to aj v morálnej, aj v duchovnej oblasti.
Čo sa stalo? Po dedičnom hriechu sme všetci zranení. Je to tak, ako keď sa zrúti skupina horolezcov zo steny. Pád zapríčinil iba jeden z nich, ale keďže sa istili jedným lanom, všetci sa zrútili do priepasti. Dostali sa do situácie, keď im môže pomôcť iba cudzia ruka, ktorá ich musí vytiahnuť, viesť, ba aj niesť. Tak hlboko spadol aj človek, že sám nič nemohol urobiť a zachrániť ho mohol jedine Boh. Len on mohol zostúpiť až na dno priepasti a vyviesť ho odtiaľ, len Boh mohol obnoviť svoje priateľstvo s ľuďmi a iba na ňom závisel prvý krok k zmieraniu. Urobil tak nie zo spravodlivosti, ale z lásky. Veď už v raji prisľúbil nápravu a prostredníctvom svojho Syna ju aj uskutočnil.
Teraz sme na ťahu my, aby sme konali dobro. V Taliansku bol pred časom vysvätený kňaz Mário Gerlin. Mal 50 rokov. Tridsať rokov opatroval rodičov a troch bratov. Iba on bol zdravý. Pôsobil ako učiteľ, potom ako starosta obce. Keď mal 25 rokov, zanechal svoju snúbenicu, hoci ich láska bola naozaj veľká, ale láska k trpiacim súrodencom a rodičom bola ešte väčšia. Keď všetci zomreli, stal sa kňazom.
Všetci ste už stretli matku, ktorá má postihnuté dieťa. Napriek tomu ho nedá do ústavu, ale s láskou sa o neho stará, hoci často vie, že nezažije žiadnu vďaku, možno ani úsmev.
Keď sa tak úžasne dokáže prejaviť ľudská láska, o čo intenzívnejšie sa prejaví Božia láska, veď on sám je Láska. Preto pociťujeme nesmiernu radosť, že nám poslal na svet svojho Syna, ktorý nás zachránil z priepasti hriechu a opäť nám ponúkol Božie priateľstvo.
Túto radosť zvestujme aj v nastávajúcom týždni všetkým, s ktorými sa stretneme. Nezabúdajme ich aj seba povzbudiť, aby sme v dobrej vianočnej svätej spovedi očistili sa z hriechov, vyšli z priepasti, a tak uvoľnili v našej duši miesto pre Krista, aby sa v nej mohol narodiť.
Turzovka, 2020