Sdc 13, 2-7. 24-25a Lk 1,5-25
Keď trest sa stáva požehnaním – aj tak by sme mohli nadpísať dnešné evanjelium.
Keď prišiel anjel zvestovať Zachariášovi, že bude mať dieťa Zachariáš povedal anjelovi: „Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku.“ Anjel podráždene (?) odpovedal: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase.“ Zachariáš zostal nemý až do narodenia svojho syna.
Bol trest požehnaním? Samozrejme. Aj pre neho, lebo to bol znak, že nemal nejaké halucinácie a bol svedectvom pre ľud v chráme, ktorý čakal na Zachariáša a divil sa, že sa tak dlho zdržuje v chráme. Ale keď vyšiel, nemohol k nim prehovoriť; a oni pochopili, že mal v chráme videnie. Bol požehnaním pre jeho cele okolie, ktoré hovorilo: „Čim len bude tento chlapec“, keď sa pri jeho narodení diali také veci.
Ak sa pozeráte na svoje detstvo, možno vidíte, že trest (nielen fyzický) od rodičov bol pre nás veľmi výchovný. Existuje aj dôkaz negáciou. Vidíme, že detí, ktoré nie sú vychovávané, sú na tom zlé.
Nájdete vo svojom živote takéto tresty, ktoré sú požehnaním? Čo keby sme ich nazvali znameniami?! Tak to bolo u Manueovej manželky, ktorá dostala príkaz: počneš a porodíš syna, ktorého hlavy sa britva nedotkne. Pre Samsona to bolo znamenie.
Turzovka, 2020