Uvedenie do čítaní:
1. čítanie, Iz 40,1-5.9-11
„Kniha potešenia Izraela“, ktorej úvod nám ponúka bohoslužba slova druhej adventnej nedele, sa obracia na zajatcov v Babylone. Odvlečením prišli o svoju vlasť, stratili členov rodiny. Obrovskou katastrofou bolo zničenie Jeruzalema a chrámu, ktoré poznali mnohí už len z rozprávania. Podľa všetkého sa po rokoch v cudzine „udomácnili“. Prof. Heriban vo svojom Príručnom lexikóne biblických vied uvádza: „žili v židovských kolóniách, venovali sa poväčšine obchodu a niektorí z nich dosiahli vysoké postavenie.“ Hlavne vďaka náboženstvu nesplynuli s Babylončanmi a zachovali si vlastnú identitu.
Išlo o zvláštne zajatie; boli exulanti, ale nežili v chudobe; držali sa svojho náboženstva, ale nemali chrám; a keď prišla možnosť návratu do pôvodnej vlasti, mnohých ani nenapadlo využiť ju. Izaiáš im pripomína aj príčinu exilu, na ktorú sa mohlo ľahko zabudnúť. Je to vina, hriech. To všetko sa uvádza ako odčinené.
Dnešný úryvok je z druhej časť Knihy Izaiáša (kap. 40–55), v ktorej sú state utešujúce izraelský národ v zajatí v Babylone. V týchto kapitolách sa nachádza oznámenie o oslobodení, radostný návrat do vlasti a obnova národa, Jeruzalema a chrámu. Iné chvália Božie vlastnosti, najmä v protiklade k pohanským modlám.
Boh preukáže svoju všemohúcnosť a milosrdenstvo voči Izraelu ako jeho Stvoriteľ, Pán a Spasiteľ, pričom použije Kýra ako nástroj na dokončenie diela oslobodenia vyvoleného ľudu. Obnova národa a Svätého mesta po ich návrate zo zajatia je obrazom inej, úžasnejšej obnovy v mesiášskom veku. Preto opisy a proroctvá o slávnom Božom kráľovstve v Izraeli často presahujú historický rámec 6. a 5. storočia pred Kristom a odkazujú na mesiášske časy a vykresľujú rôzne podmienky a okolnosti, ktoré sa v mesiášskom kráľovstve vyskytujú.
Poznámky k dnešnému textu:
Izraeliti videli Boha ako osloboditeľa. V dejinách zažili oslobodenie z Egyptského zajatia. Toto vyslobodenie je veľkým Božím činom. Prorokove slová o pripravení cesty cez púšť a zjavení Pánovej slávy vyvolávajú v poslucháčoch spomienku na odchod z Egypta. Ešte väčším prejavom Božej lásky je vyslobodenie z Babylonského zajatia, do ktorého sa ľud dostal pre svoju nevernosť. Tu je nový exodus, ktorý Boh sľúbil a aj uskutočnil. Jeho slovo nezostáva len vyslovené, ale vždy sa spĺňa. Táto myšlienka je vyjadrená vo veršoch 6-8, ktoré lekcionár vynecháva. Potešovanie a hlásanie radostnej zvesti je spojené s Božím zásahom do situácie exulantov a tých, ktorí zostali v Judei.
Poznámky k niektorým veršom:
Hlas volajúceho:
Evanjelisti citujú tento text odvolávajúc sa na sv. Jána Krstiteľa ako proroctvo, ktoré sa na ňom splnilo (Mt 3,3), a tiež na slová Simeona (Lk 1,76).
Pripravte cestu Pánovi na púšti
Zvláštnu pozornosť treba venovať týmto slovám. Púšť tu nie je myslená geograficky (ako si často myslíme asi pre súvislosť s Jánom Krstiteľom, ktorý žil na púšti) ide skôr o náboženský význam slova „púšť“ – miesto stretnutia s Bohom, miesto „výchovy“ Izraelského národa pri úteku z Egypta a podobne.
Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu,
Upozorňujem, že vo veršoch 40,1-11 sú nahromadené slovesa a podstatné mena týkajúcich sa hovorenia („hovoriť“, „volať“, „povedať“, počúvať, hlas). Hovorenie je výzvou na kontakt, stretnutie, výmenu myšlienok a túžob, na vzťah na úrovni srdca. Prvý, kto hovorí, je Boh a jeho reč je srdečnou útechou a povzbudením „k srdcu Jeruzalema“. Končia sa dní babylonského exilu, takže „Jeruzalem“ znamená exilových Izraelitov.
že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina;
Boh im dovolil okúsiť trpké ovocie porušenia zmluvy, modloslužby a iných závažných priestupkov, aby ich priviedol k pokániu a prebudil v nich túžbu po ich prvej láske a túžbe po návrate: k Bohu - prostredníctvom obrátenia a pokánia.
Do svojej vlasti idú cez púšť, podobnej tej, ktorou ich viedol Boh kedysi po tom, čo opustili egyptské otroctvo. Boh sa chce dotknúť ich sŕdc nežnými slovami o blížiacom sa konci otroctva.
veď dostal z ruky Pánovej dvojnásobok za každý svoj hriech.
„Dvojnásobok“ neznamená, že Boh ukladá za hriech nadmerné pokánie. Môže to byť skôr narážka na trest stanovený zákonom pre zlodeja, kto musí vrátiť dvojnásobok toho, čo ukradol (2 Moj 22:6). A Izrael svojou neverou ukradol Božiu slávu Bohu, namiesto toho, aby ju zjavil národom. Boh ich nechce zničiť, ale znovu získať ich lásku a vernosť. Nový exodus Izraelitov bude novým, väčším ako predtým, prejavom Božej slávy pre svet (Iz 40:5).
vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch i kopec zníži! Čo je krivé, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. I zjaví sa Pánova sláva, a uvidí spoločne každé stvorenie, že prehovorili Pánove ústa.“
Návrat však nie je jednoduchý a ľahký. Mnohí z nich sa v zajatí cítili ako doma a už sa im vôbec nechce vrátiť; iní, hoci túžia po Jeruzaleme, sa obávajú ťažkostí na svojej ceste a ešte väčších ťažkostí pri obnove pustej krajiny. Nemyslia si, že by to dokázali. Musia urovnať pre Pána chodníky do svojich sŕdc!
Vystúp na vysoký vrch, ty, čo hlásaš radostnú zvesť Sionu! Zodvihni mocne svoj hlas, ty, čo hlásaš radostnú zvesť Jeruzalemu! Zodvihni, neboj sa, povedz judejským mestám: „
Sion, miesto kde bol chrám, znamená spoločenstvo veriacich - ľud v spoločenstve s Bohom. Aby sa však táto správa dostala k jej adresátom, Boh potrebuje poslov, ktorí budú Jeho hlasom. Preto zavolá proroka a osloví ho naliehavým príkazom: „Zodvihni mocne svoj hlas“. Krehký človek nesie Božie slovo k iným ľuďom - mocné a zároveň plné jemnosti a milosrdenstva.
Boh k nim hovorí s vášnivou láskou. Hovorí, pretože miluje.
Hľa, váš Boh! Hľa, Pán, Boh, prichádza so všetkou mocou a jeho ruka bude vládnuť. Odmenu víťaza nesie so sebou a jeho trofeje idú pred ním.
Prorok ohlasuje útechu a koniec otroctva. Čo je však prekvapivé, o návrate Izraela do vlasti (aspoň zatiaľ) nehovorí. Ten, kto sa podľa proroctva vracia na Sion, nie je ľud, ale Pán. Prísľuby o návrate do vlasti sú síce obsahom iných prorockých výrokov, avšak v tomto konkrétnom úryvku nezaznievajú. Keby sa proroctvo vzťahovalo k návratu vyhnancov, prorok by hovoril o výstavbe cesty pre nich. Tu však vyzýva: „Pripravte cestu Pánovi!“
Pradávne izaiášovské proroctvo tak otvára perspektívu, ktorá je rovnako aktuálna tak v šiestom storočí pred Kristom, ako aj v dvadsiatom prvom storočí po ňom: Spása sa nezačne vtedy, keď my dôjdeme na vytúžené miesto a konečne sa budeme mať tak, ako sme si predstavovali. Spása a teda aj útecha a radosť spočíva v tom, že Boh prichádza medzi nás a zostáva s nami – a to v akejkoľvek situácii.
Ako pastier pasie svoju čriedu, do náručia berie baránky a kladie si ich do lona; starostlivo vedie ovce brezivé.
Opäť tu stretáme motív Pána ako pastiera svojho ľudu, ktorý pasie a vedie svoju čriedu so všetkou starostlivosťou.
Jeho svedectvo o vernosti Bohu je mocným ohlasovaním, ktoré priťahuje stratených a zúfalých do srdca Boha - milujúceho Pastiera
------------
Apel k nám:
Advent je časom načúvania Bohu, smeruje do našich sŕdc naliehavú výzvu k viere a nádeji, chce nás oslobodiť od našej apatie a skľúčenosti, alebo možno od nášho duchovného chladu a potešenia z hriechu, od falošného presvedčenia, že „nič nám nepomôže“. Keď prijmeme toto volanie, Boh nás nenechá na pokoji, ale povie nám: „Volajte! Neboj sa!" Toľko ďalších ľudí potrebuje tú iskru milosrdenstva, ktorá už vo vás zažiarila.
Boh vyzýva človeka ku zmene, ale je to on sám, kto v jeho srdci a v jeho živote túto zmenu uskutočňuje. Preto sa Božia útecha, ktorú prináša prorok, tak zásadne líši od všetkých možných ľudských útech...
- čítanie, 2 Pt 3,8-14
Poznámky k Druhému Petrovmu listu:
Spis má vonkajšiu podobu listu, ale po literárnej stránke sa podobá skôr závetnej reči alebo testamentu.
Autor, upozornený Ježišom Kristom na svoju blízku smrť, pripomína svoje minulé učenie a uvádza dôvody, pre ktoré ho treba verne zachovávať. Predpovedá blízky príchod falošných učiteľov, vystríha pred nimi čitateľov a dáva im smernice, ako sa ich chrániť.
Teologický význam Druhého Petrovho listu spočíva v tom, že je svedkom dôležitosti apoštolskej tradície v poapoštolskej Cirkvi. Poslanie Cirkvi je zaručené v dejinách spásy iba vtedy, keď sa pridŕža učenia, ktoré jej zanechali apoštoli, smerodajní svedkovia Kristovho posolstva a vykupiteľského diela. Kontinuita s Ježišom Kristom a s apoštolskou tradíciou patria teda k sebe a navzájom sa dopĺňajú.
Druhý Petrov list je aj dôležitým svedkom pre dejiny novozákonného kánonu, pre poznanie prvokresťanského chápania Svätého písma, jeho správneho výkladu, ako aj osobitosti Božieho slova. List rozdeľuje Písmo na slová „svätých prorokov" a na slová „apoštolov", k týmto hlavným apoštolským svedkom pripočítava aj Pavla. List predpokladá jestvovanie zvesti evanjelií (Porov. zmienku o premenení Pána v 1,16-18 s Mt 17,5 a par.), potvrdenej svedectvom Dvanástich, a pozná už určitú zbierku Pavlových listov, ktoré sa tiež uznávajú za „Sväté písmo", lebo majú tú istú hodnotu ako Starý zákon a evanjeliá.
Text rieši problém blízkeho príchodu Krista, ktorý však nenastával hneď. Čo teda robiť? Tento problém je pre kresťanov stále aktuálny.
Boh počíta inak ako my. Čas, ktorý nám dáva – či individuálne, alebo ako spoločenstvu, je čas na pokánie, čas na ohlasovanie evanjelia, je to „čas Cirkvi“ – podľa Lukášovej koncepcie času.
V opise konca sveta treba vidieť biblické obrazy a nie popis fyzikálnych javov.
- evanjelium, Mk 1,1-8
V evanjeliu podľa Lukáša sa hovorí najprv o Jánovi Krstiteľovi, že „jeho narodenie poteší mnohých“ (1,14) a Simeon je predstavený ako človek, ktorý očakával potechu Izraela (Lk 2,25). Napĺňajú sa tu prastaré slová o potešení Izraela. Izaiáš, Simeon, aj samotný Ján Krstiteľ chcú nasmerovať našu pozornosť na zosobnené potešenie Božieho ľudu, na Ježiša. On je „Boh trpezlivosti a potechy“ (Rim 15,5) aj pre nás.
Markovo evanjelium nepozná príbeh Ježišovho detstva. Vyjadrenie Boží syn nájdeme až na konci v slovách stotníka pod krížom.
Základom evanjelia (gr. arché) – nemyslí sa tu na spis, ale na ohlasovanie – je život, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Ježišovej misii predchádzala misia Jána, ktorého nazývali Krstiteľom. Počas jeho vystúpenia nastal v izraelskej spoločnosti určitý pohyb. Aby sme pochopili o čo išlo, musíme sa pozrieť trochu viac do histórie. Jednou z veľkých katastrof, ktoré zažili Izraeliti bolo zničenie chrámu v roku 586 pred Kristom a následné odvlečenie väčšiny ľudu do babylonského zajatia. V Izraeli však aj vtedy existovali buď jednotlivci alebo skupiny, ktoré sa starali o poslušnosť národa voči Bohu. Po návrate zo zajatia Izraeliti obnovili zmluvu s Jahvem – píše o tom Neh 10. Pod prísahou sa zaviazali, že budú zachovávať Boží zákon. Nie vždy to však bolo také jednoduché. Navyše v každodennom kontakte s cudzincami – či to boli Babylončania, Peržania, Gréci, alebo Rimania – sa ľud stretal s inou mentalitou, s inými filozofiami, čo ho niekedy odvádzalo od Božieho zákona. Tento rozpor sa snažili riešiť rôznym spôsobom – osobnou obnovou vernosti Zákonu, utiahnutím sa zo spoločenského života (Qumran), prípadne snahou o ozbrojené povstanie proti nepriateľom Izraelskej viery.
Motívom Jánovho vystúpenia a kázania bol takisto zjavný rozpor medzi Božím zákonom a jeho zachovávaním v živote ľudu. Ján krstil. Židovská a dokonca aj pohanská kultúra poznala obradné očisťovanie kúpeľom. Rozdiel od Jánovho krstu bol ten, že toto obradné očisťovanie vykonával človek sám, kým tu Ján krstí. Jánov krst neslobodno zamieňať so sviatostným krstom, ktorý vysluhuje Cirkev z Kristovho poverenia. Jánov krst bol úkonom pokánia. Čo je zaujímavé – Ján Krstiteľ zastával všeobecnosť tohoto pokánia – nerozlišoval medzi tými, ktorí ho potrebujú – hriešnikmi a spravodlivými, ktorí ho nepotrebujú. Zaprotestoval len pri Ježišovej žiadosti o krst – o čom však Markovo evanjelium nehovorí, ako napr. Matúšovo (Napr. Mt 3, 13-15: Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom mu už neodporoval.).
Židia videli v Jánovi človeka, ktorý ich povoláva k vernosti Božím príkazom, ktorý ich inšpiruje k pokániu. Marek však v ňom vidí viac – vidí v ňom predchodcu Mesiáša – ako o tom píše prorok Izaiáš, ktorého cituje.
Záver:
Hlavnou myšlienkou tejto bohoslužby slova je druhý príchod Krista. Treba sa naň pripraviť. Možno ani nie tak „hromadením“ dobrých skutkov, spoveďou a pod. ako napr. zamyslením sa nad tým, čo ja vlastne od Boha očakávam. Podľa tohto očakávania sa dá charakterizovať moja viera i moja predstava o Bohu a teda aj moje kresťanstvo...
Výklad evanjelia podľa: © Jozef Kohut,
Pozri tiež:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/123-2-adventna-nedela
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1522-2-adventna-nedela-3