Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Dnes na Nedeľu Božieho milosrdenstva v evanjeliu počujeme, že Ježiš odovzdá apoštolom svojho Ducha a dá im poverenie a zodpovednosť odpúšťať hriechy. V tomto svetle sa pozrieme na úryvok zo Skutkov apoštolov, kde budeme čítať že prví veriaci mali jedno srdce a jednu dušu a všetko spoločné. Pravdaže, nie je vôbec správne, považovať uvedenú správu zo Skutkov apoštolov výlučne za nejaký symbolický obraz a odsúvať ju niekam do čisto duchovnej roviny, ale uvážme toto: Prví kresťania predávali polia či domy a utŕžené peniaze kládli apoštolom k nohám. V prípade odpúšťania hriechov sa zvláštnym spôsobom uskutočňuje slovo, že veriaci kladie apoštolom k nohám to, čo je bytostne jeho (to je svoje hriechy a slabosti) a práve sviatostným odpustením sa jedinečným spôsobom uskutočňuje i to, že sa milosť rozdeľuje podľa toho, kto ako potrebuje.

Otvorme sa pre túto milosť – odpustenie hriechov.

Exegéza čítaní (Podľa P. Ing. Aleš Opatrný):

  1. Sk, 4,32-35

Život prvej kresťanské obce v Jeruzaleme podáva Lukáš dosť štylizovane ako zovšeobecnený obraz. Ak si spojíme jeho slova s inými novozákonnými svedectvami o živote v prvých dobách kresťanstva, môžeme dostáť jasnejší obraz. Predovšetkým nešlo ani o idylu, ani o komunizmus (trvalé spoločenstvo všetkého majetku). „Veriaci mali jedno srdce a jednu dušu“ - to bolo skôr prianie než skutočnosť (porov. Sk 6,1-2). Táto jednota bola stratená a znovu a znovu nachádzaná, ostatne tak je to v celých dejinách cirkvi. Spoločný majetok nebol bez problémov. Okrem toho sa zdá, že spoločný majetok mal za následok nedostatočnú starostlivosťou oň a nestačil na obživu. Stalo sa to na základe silných eschatologických nálad. Čakal sa skorý druhý príchod Pána.

Preto Pavol vážne varuje Solúnčanov (2 Sol 3,10-13), keďže už poznal skúsenosti jeruzalemskej obce. Usudzuje sa totiž, že Pavlova zbierka pre obec v Jeruzaleme bola vyvolaná chudobou, do ktorej sa Jeruzalemská obec dostala vplyvom spomínaného spôsobu života, ktorý bol neskôr v kresťanstve opustený.

Hlavne sa nesmie prehliadnuť, že ústredným poslaním apoštolov bolo vydávať pôsobivé svedectvo o vzkriesenom Kristovi. Toto zostáva ako hlavné poslanie cirkvi i naďalej

  1. 1 Jn 5,1-6

 Slovo „láska“ nie je v prvom Janovom liste prázdnou formou, hoci často je opakovaná. Je to súhrnný názov pre postoj tak voči Bohu, ako i voči blížnemu. Nepodobá sa ani romantickým, ani cukrovo sladkým obrázkom, ale postoju Ježiša Krista.

 Verš 1. - viera v Krista je zásadná otázka. A to nielen pre „členstvo v cirkvi“, ale pre celý vzťah k Bohu. Viera v Krista a viera v Otca potom nutne spolu súvisí, navzájom sa podmieňuje.

  1. 2. - podobne, ako v dvojprikázaní lásky v evanjeliu, aj tu je spojený vzťah k Bohu a blížnym úplne neodlučiteľne.
  2. 3.4. - plnenie prikázaní nie je len nejaké „zachovávanie normy“. Je to cesta k víťazstvu nad svetom mocou viery, nie zbraní.

V 5. - znova vyznačená nutná podmienka - viera v Ježiša Krista. Tým je tiež ukázaný spôsob víťazstva.

 V 6. - voda, krv, Duch - obsažné slova janovskej literatúry, ktoré by vyžadovali špeciálny výklad.

  1. Jn 20,19-31

Je tu množstvo tém a je nutné si niektoré z nich vybrať:

 - vystrašení učeníci pred prijatím Ducha svätého (- za zatvorenými dvermi sa nedá svedčiť o Pánu).

 - Ježišov pozdrav „Pokoj vám!“, obsahujúci v sebe odpustenie. Je to zásadný výrok vzkrieseného Pána voči tým, s ktorými sa stretáva.

 - učeníci sa zaradovali - ich vzťah k Ježišovi neskončil, i keď spod kríža utiekli. Ján kladie dar Ducha hneď do stretnutia učeníkov so vzkrieseným Pánom (na rozdiel od Lukáša), a spojuje ho bezprostredne so službou zmiernia. Zmiernie kladie ako základ poslania učeníkov. Božia vôľa po odpustení sa i tu masívne prejavuje (porovnaj Jn 3, 16-21).

 - Nevera Tomášova je prekonaná Ježišovým oslovením! Na to Tomáš reaguje.

Posledná veta udáva zmysel evanjelia i zmysel viery. Evanjelia nie sú iba informáciou, ale majú vzbudiť vieru. A ani tá nie je pre nič a za nič. Je nato, aby veriaci mal život, čo v Jánovej terminológii znamená plný Boží dar, teda večný život.

NIE STRAŠIAK, ALE DARCA POKOJA.

Vieme všetci, čo je to výčitka. Ak je namierená voči nám, máme pocit, že je neoprávnená. Výnimočne si pripustime, že je na mieste. Všeobecne však výčitku vnímame ako nepríjemnú. Puberťaci napomenutia absolútne odmietajú a sú na ne alergickí.  

Ježiš mal dôvod, keď sa zjavil učeníkom, kdečo im vyčítať. Veď ho v najťažšej hodine jeho života opustili, rozutekali. Aj v situácii keď sa s nimi po zmŕtvychvstaní po prvý raz stretá, majú veľký strach, sú za zatvorenými dverami. Nedôverujú mu.

Ježiš im však nič nevyčíta. Namiesto výčitky im prináša svoj pokoj. Tak ich aj pozdravuje.     

Ukazuje im svoje rany, znamenia jeho smrti, ktorú mu spôsobili ľudia. A práve tieto znamenia sú dôkazom jeho obetavosti pre ľudstvo – i pre nich. Pokoj, ktorý želá a dáva svojim učeníkom je dielom jeho obety. Jeho láska k učeníkom je silnejšia ako potreba robiť výčitky. Vedel, že všetko má svoj proces a aj učeníci musia postupne dozrieť do takej pozície, aby v Ježiša skutočne uverili a dali svoj život do jeho služieb. Ježiš sa preto nepozerá do minulých dní života apoštolov, ale dáva im Ducha Svätého, aby aj oni prinášali ľuďom pokoj v podobe odpúšťania hriechov. Opäť to známe od Alberta Camusa: Milovať niekoho znamená dať mu priestor do budúcnosti.

            A všetko sa to má a môže odohrávať iba vo viere. A preto je v dnešnom evanjeliu aj epizóda o Tomášovi. Podmienkou získania pokoja nie je presvedčenie na vlastné oči, dotknutie sa, ale úplná odovzdanosť. Dokiaľ človek pochybuje a nechce sa dať objať Božími rukami, dovtedy nedostane Ježišov dar pokoja. Človek musí, podobne ako Tomáš, padnúť na kolená a zvolať: „Pán môj a Boh môj“.  

Strach z výčitiek sprevádza niekedy aj naše mysle. Je to zvlášť vtedy, keď je reč o sviatosti zmierenia. Je totiž nepríjemné sebe robiť výčitky. Žalovať na seba – čo sa robí pri spovedi. Omnoho búrlivejšie je to u tých čo nechodia na spoveď. Ak im niekto pripomenie, že by už mali ísť konečne na spoveď, tak sa búria.

Možno sa domnievajú, že kňaz mi bude niečo vyčítať. Títo veriaci asi nevedia, že k najväčším radostiam spovedníka patrí, keď môže niekomu po rokoch povedať, že Boh mu odpúšťa hriechy. Vždy je tu dôvod na radosť a nie na výčitky. Napokon človeka, ktorý úprimne vyzná a oľutuje svoje hriechy potom trápi, že tak otáľal so sviatosťou zmierenia, že tak dlho žil v hriechoch, že tak daromne premárnil čas. Je to však už prejav čistej mysle, v ktorej je prítomný Ježišov pokoj plynúci z odpustenia.

V Detve bývalo vždy veľa ľudí na spoveď. Raz som tam sedel a nik výnimočne nechodil. Už som sa tešil, že popočúvam kázeň šéfa, ktorý veľmi dobré kázal. Naraz sa otvoria dvere, vstúpi babička a hovorí: Nič takô nemám, ale keď ste tu sám, aby ste neboli smutný. Kňaza veru nepoteší oprašovanie krídiel anjelov. To by rád nechal pre iných.

V Brezne som chodieval do nemocnice. Bolo to páve na Veľkonočnú nedeľu. Vbehol som do jednej izby a keďže som chodil v reverende, spôsobilo to vždy rozruch. Prišiel som na mužskú izbu, kde bolo 5 chlapov. Jeden ma ponúkol koláčmi. V nemocnici nejako nechutia, ale misionári musia kdečo pojesť, prečo by som nezjedol koláč. Naraz ten pán hovorí: Pán dekan, vyspovedám sa. Nebol som na spovedi od povstania. Tí ostatní: Tak aj my. Od povstania bolo vtedy asi 62 rokov. Ten pán mi urobil veľkú radosť. Keďže sa z nemocnice dostal a bol napriek vysokému dosť čulý, prišiel na fašiangové stretnutie starších farníkov. Pýtal sa ma, či si na neho pamätám. Samozrejme, odpovedal som a pre seba dodal, kto by nepoznal takého partizána. Vždy sme sa radi stretávali.

            Neraz však negatívny vzťah k sviatosti zmierenia neplynie zo strachu pred výčitkami kňaza, ale z nedostatku viery. Životné okolnosti, hriechy, nechuť nábožensky napredovať, spoliehanie sa na vlastné sily, spôsobujú oslabenie alebo smrť viery. Niekedy je ten stav sprevádzaný vnútorným zúfalstvom, podobným ako prežíval apoštol Tomáš. Vyjadrujú to v túžbe, alebo v požiadavke: Dajte mi dôkazy! Zdá sa však, že nejde tak o dôkazy, ale o vnútornú rozháranosť človeka.

V ostatnom čase sa objavuje nový trend, ktorý je dôsledkom klímy v spoločnosti. Nazval by som to priamo sebectvo: Ja si stačím, musím stačiť sám. Ja sa musím v spoločnosti presadiť – a tvrdo. Je to spoliehanie sa na seba. Vo vzťahu k spovedi je to rozširujúci názor: Ja nepotrebujem advokáta u Boha. Ja si to s Bohom vyriešim sám. Táto nová generácia (jej veľká časť) si neuvedomuje, že Boh je Bohom spoločenstva a vytvoril spoločenstvo – Cirkev. Jasne to vyjadril Ježiš v dnešnom evanjeliu: Komu hriechy odpustite, budú mu odpustené.... Nepovedal to „len tak“! Zjavne sa táto tendencia prejavuje aj v prijímaní, či skôr v neprijímaní, sviatosti manželstva. Ale o tom inokedy.

Ježiš čaká na pochybujúcich vo viere, tápajúcich v neistote života. Ježiš má pochopenie pre pochybujúcich a hľadajúcich, ponúka im svoju pomoc. Dáva dar viery tým, ktorí prídu k nemu, ako k darcovi viery.

Staňme sa aj my svedkami pre tých, ktorí pochybujú vo viere našim úprimným vzťahom k Ježišovi, ktorý živí našu vieru, a že Ježiš nikomu naše hriechy nevyčítal, ale po každom odpustení nás posilnil vo viere. Dal nám pokoj a radosť do duše.

Dlhá, 8.4.2018




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2017.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.