Vo svätom evanjelistovi Lukášovi sa stretáme s výnimočnou osobnosťou prvotnej Cirkvi.
Spomedzi novozákonných a možno i všetkých biblických pisateľov on jediný nepochádzal zo židovstva. Jeho dva spisy - evanjelium a Skutky apoštolov - tvoria nielen najrozsiahlejšie dielo Nového zákona, ale obsahujú state, ako napr. podobenstvá o márnotratnom synovi a milosrdnom Samaritánovi, ktoré patria medzi najkrajšie časti celej Biblie.
Čo vieme o osobe a životnom diele tohto evanjelistu?
Svätý Lukáš bol pôvodom pohan, Sýrčan alebo Grék. Pochádzal zo sýrskej metropoly Antiochie. Svätý Pavol i stará kresťanská tradícia o ňom hovoria, že bol lekárom. Ježiša Krista nepoznal osobne, ale iba prostredníctvom "očitých svedkov a služobníkov slova" (por. Lk l, ln). S nevšedným záujmom sa usiloval preskúmať všetko od počiatku, aby sám čo najlepšie poznal skutočnosť a aby ju mohol spoľahlivo predložiť aj iným.
Apoštolské listy sv. Pavla a niektoré "my"-state zo Skutkov apoštolov predstavujú sv. Lukáša ako spoločníka apoštola národov.
Po prvý raz ho stretáme so sv. Pavlom na jeho druhej misijnej ceste, to je okolo roku 50, od Troady po Filipy (Sk 16,10n). Možno ostal v tomto macedónskom meste až do roku 57, aby upevnil apoštolovo dielo. Na jar 58 bol v tomto meste znova po Pavlovom boku a sprevádzal ho na jeho spiatočnej ceste do Jeruzalema (Sk 20,5n; 21,In). Tam sa dostal do styku s apoštolom Jakubom a s jeruzalemskými starejšími (21,18). Tu sa mohol stretnúť s viacerými očitými svedkami Kristovho pôsobenia a so "službami slova", o ktorých hovorí v úvode evanjelia, ako aj so ženami, ktoré spomína vo svojom evanjeliu (Lk 8,2n).
V tom čase Židia chytili Pavla v chráme a chceli ho zabiť. Zachránil ho iba rímsky miestodržiteľ, ktorý ho dal uväzniť. Keďže išlo o náboženské otázky, miestodržiteľ chcel, aby sa Pavol zodpovedal pred jeruzalemskými Židmi. Ale Pavol vedel, že Židia majú iba jediný záujem, a to zabiť ho. Preto sa ako rímsky občan odvolal na cisársky súd. Vtedy miestodržiteľ rozhodol, že Pavol pôjde do Ríma.
Ale prešli až dva roky, kým sa toto rozhodnutie uskutočnilo. Konečne niekedy na jeseň roku 60 odplávala loď s Pavlom a jeho strážcami z cézarejského prístavu. Pri apoštolovi bol aj Lukáš, ktorý v Skutkoch apoštolov (27,1-28,16) podal podrobný opis dobrodružnej cesty do Ríma. Konečne po prekonaní morských búrok a stroskotania pri ostrove Malte došiel sprievod s Pavlom do cisárskeho mesta na jar roku 61.
Prvé Pavlovo väznenie v Ríme trvalo dva roky. Za ten čas bol Lukáš pri ňom. Apoštol ho spomína v dvoch listoch. Kolosanom píše: "Pozdravuje vás Lukáš, milovaný lekár" (Kol 4,14). A Filemonovi odkazuje: "Pozdravuje ťa Epafras, môj spoluväzeň v Ježišovi Kristovi! Ďalej Marek, Aristarchos, Démas a Lukáš, moji spolupracovníci" (Flm 24). Pri tomto rímskom pobyte mal Lukáš možnosť bližšie poznať apoštola Petra a evanjelistu Marka. Ako využil túto možnosť, nevieme. Isté je, že ostal predovšetkým učeníkom a pomocníkom apoštola Pavla.
Evanjelista Lukáš bol v Pavlovej blízkosti aj pri jeho druhom rímskom uväznení v rokoch 66-67. Vtedy bol apoštol v ťažkej situácii a očakával smrť. Takmer všetci ho opustili. V Druhom liste Timotejovi píše: "Lukáš je so mnou sám" (2 Tim 4,11).
Pavla popravili sťatím pravdepodobne v júni roku 67. Jeho spoločník Lukáš ostal nažive. Ale čo robil, o tom nemáme spoľahlivé správy. Najstaršie zmienky sa zhodujú iba v tom, že hlásal evanjelium. Ale v označovaní miesta jeho pôsobenia sa veľmi líšia. Niektoré hovoria o Galii, iné o Itálii, Dalmácii, Grécku, ba aj o Egypte. Najčastejšie sa kladie evanjelistovo účinkovanie do Grécka, kde údajne i zomrel v Tébach vo veku 84 rokov. Nie je isté, či zomrel prirodzenou smrťou alebo ako mučeník. Viaceré miesta východného Stredomoria si nárokovali česť mať jeho hrob.
Najcennejším pomníkom sv. Lukáša však nie je hmotný hrob, ale jeho dva spisy, evanjelium a Skutky apoštolov, ktoré zostavil okolo roku 70. Obidva spisy sú písané pekným literárnym jazykom, pričom Skutky majú aj živý, pútavý štýl. Zreteľne vyniká úsilie pôvodcu podávať udalosti a deje v historických súvislostiach. Ba Skutky apoštolov sú priamo akýmisi dejinami prvotnej Cirkvi. Tak v evanjeliu, ako aj v Skutkoch vyniká kresťanský univerzalizmus, otvorenosť Kristovho posolstva pre všetky národy a spoločenské triedy bez rozdielu. V tom je svätý Lukáš verným žiakom apoštola národov.
Lukášovo evanjelium niektorí nazývajú evanjeliom Božieho alebo Kristovho milosrdenstva. Evanjelista v ňom vyzdvihuje Kristov súcit s trpiacimi a jeho milosrdenstvo voči hriešnikom. Preto spomína udalosti s chorými, bedármi, nevzdelanými pastiermi, vojakmi, verejnými hriešnikmi a hriešnicami, publikánmi, Samaritánmi. Medzi najkrajšie state jeho evanjelia a celej Biblie patria, ako sme už spomenuli, podobenstvá o márnotratnom synovi a milosrdnom Samaritánovi.
Neskoršie zmienky v kresťanskej tradícii hovoria o sv. Lukášovi, že bol i maliarom a že namaľoval obraz Panny Márie. Nemáme dostatočné historické dôkazy na to, aby sme mohli prijať alebo odmietnuť toto tvrdenie. Isté je, že obrazy, ktoré sa mu pripisujú na rôznych miestach, vznikli až niekoľko storočí po jeho smrti. Mnohí však berú tvrdenie o namaľovaní obrazu Panny Márie symbolicky. Svätý Lukáš totiž zanechal veľmi pekný portrét svätej Panny vo svojom evanjeliu, zvlášť v prvých dvoch kapitolách. Mnohé veci sa mohol dozvedieť priamo od nej. Naznačuje to dvojitá zmienka v jeho evanjeliu: "Mária (Jeho matka) zachovávala u seba (v srdci) všetky tieto reči" (Lk 1,19; 2,57).
Takto možno povedať, že obrátený pohan z Antiochie sa stal evanjelistom Ježiša Krista i jeho Matky.
Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991