Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

14. prednáška

Boh – Pán a darca života 5. prikázanie 

            Milí birmovanci!

Niektorí ľudia, ktorý žijú povrchný náboženský život a nespytujú si svedomie, zvyknú hovoriť: Čo už ja môžem mať za hriechy! Nikoho som nezabil... Túto problematiku rieši piate Božie prikázania a ako môžete prečítať nižšie, pripadne z Katechizmu katolíckej cirkvi, nejde tu iba o „zabitie“. Je to veľmi vážny príkaz a vedie nás k zodpovednosti za náš život, zdravie a život i zdravie ostatných. Môžeme povedať i k vďačnosti voči Stvoriteľovi. 

NEZABIJEŠ

 Štvrtý Boží príkaz chráni a vyžaduje od detí úctu, vďačnosť a lásku najmä voči rodičom, a to z toho dôvodu, že rodičia sú nám po Bohu tie najvzácnejšie bytosti, ktoré máme. Je to preto, lebo im vďačíme za najväčší dar, ktorý sme od Boha cez ich lásku dostali, a to je ŽIVOT.

         Život je teda najväčšia hodnota, ktorú nám chráni práve piate Božie prikázanie, ktoré znie: „NEZABIJEŠ!“ V knihe Genezis 4,10 sa prihovára Boh Kainovi, keď zabil Ábela, takto: „Čo si to urobil? Krv tvojho brata volá ku mne zo zeme.“ Tu jasne vidíme, že len

BOH JE DARCOM ŽIVOTA, A PRETO LEN ON MÁ NAŇ PRÁVO NÁM HO PONECHAŤ ALEBO VZIAŤ.                         

         Pán biskup Rudolf Baláž v UPC (Univerzitné pastoračné centrum) vyrozprával študentom tento príbeh svojho života: Bol som pod srdcom svojej matky, keď mi zomrel otec. Susedky matke radili, aby si „pomohla“, veď dieťa nikdy nebude poznať otca a už aj tak má veľa detí. Ona, pretože bola hlboko veriaca, neurobila takýto skutok, ale naopak, porodila syna, ktorému pri krste dala meno Rudolf. Keď chlapec vyrástol, vyštudoval teológiu, stal sa kňazom, pri primičnej sv. omši dával matke novokňazské požehnanie. Vtedy mu matka povedala: „Syn môj, keby som vtedy poslúchla susedky, tak teraz viem, že by som bola zabila kňaza.“ A otec biskup nato dodal: „Nie kňaza by bola zabila moja mama, ale ako vidíte biskupa.“

A tu si pripomeňme v úvode spomínanú vetu: Nikoho som nezabil. Čo poviete, neprevinili sa ťažko susedky aj keď nikoho nezabili?!

Tento príkaz je omnoho „širší“, ako si uvedomujeme.                       

         Piaty Boží príkaz vyžaduje od človeka: 

  1. OCHRANU ZDRAVIA:

         Cenu zdravia najlepšie pochopí ten, čo ho stratil. O zdravie sa musíme starať, chrániť si ho a rozvíjať. Robíme to najmä dobrou výživou a životosprávou. Naše zdravie výdatne upevňuje práca a veľa pohybu.

         Proti životu sa neprehrešujú iba tí, čo zabíjajú, ale každý, kto poškodzuje zdravie sebe alebo iným. Škodiť zdraviu je vlastne pomalé zabíjanie. 

         Proti zdraviu sa človek prehrešuje viacerými spôsobmi: 

  • Kto sa dostatočne o svoje zdravie nestará.

         Napr. zle chodí oblečený, čoho následkom je choroba; alebo nenavštívi lekára, keď je chorý;

  • Kto si škodí na zdraví.

         Víno, pivo a iné alkoholické nápoje sú tiež Božím darom a sú ľuďom na osoh, ak sa užívajú v rozumnej miere. Keď človek poruší mieru, stávajú sa tieto dary ničiteľom zdravia a života. To je hriech alkoholizmu. Je to nemierne užívanie alkoholických nápojov.

         Má nedozerné následky. Škodí na tele i na duši jednotlivcovi i celej spoločnosti. Najhoršie sú jeho následky pre mravný a duchovný život. Ubíja ducha, zatemňuje rozum a oslabuje vôľu človeka. Hriech alkoholizmu ničí aj telesné zdravie, zapríčiňuje úrazy, havárie na cestách a podobne. Tento hriech má aj veľký spoločenský dopad, narušuje pokoj v rodinách, zapríčiňuje nepriateľstvá medzi ľuďmi a je aj veľkým pohoršením, najmä pre deti.

         Na roveň hriechu alkoholizmu treba postaviť aj iné zlozvyky, ktorými si človek vážne narušuje svoje zdravie: užívanie drog, fajčenie... Drogy ničia ľuďom zdravie a predčasne im skracujú život. Je to vlastne pomalé sebazabíjanie.

         Je potrebné ešte spomenúť zlú životosprávu, ktorá často človeku ohrozuje jeho vlastné zdravie (napr. prejedanie sa, jedenie nezdravých jedál a pod., ale aj nedostatok spánku – čo je aktuálne hlavne v našej dobe).

Niekto by mohol povedať: Je to môj život, je to moje zdravie...ja si môžem so sebou robiť čo chcem! Je to tak? Dal si si život? Nemáš zaň zodpovednosť pred Stvoriteľom i rodičmi, ale i tými ktorí ťa majú radi? Oslovila ma veľmi myšlienka: „Milujme svoj život nie pre seba, ale pre tých, o ktorých ani nevieme ako veľmi nás milujú a keby stratili nás, stratili by i seba!“

Predstav si, že niekoho veľmi miluješ a on by riskoval život pri jazde, ničil si ho alkoholom, drogami, fajčením. Nebolelo by ťa to? 

  1. OCHRANU ŽIVOTA:                       

         Každý ľudský život je posvätný od chvíle počatia až po prirodzenú smrť. Iba Boh je Pánom života a smrti, a preto nikto nemá právo úmyselne zničiť alebo poškodiť nevinnú ľudskú bytosť.

          Proti životu sa človek prehrešuje viacerými spôsobmi: 

  • Hriechom vraždy: je úmyselné zabitie človeka. Je to najhrubšie zneváženie ľudského života, veľké previnenie voči hlavnému príkazu lásky.
  • Hriechom samovraždy: je úmyselné ukončenie vlastného života.
  • Hriechom potratu: Je zabitie dieťaťa pred narodením akýmkoľvek spôsobom a v ktoromkoľvek období tehotenstva. Ťažko hreší matka, lekár a všetci, ktorí pri tom pomáhali – i radili. Priamy potrat (to znamená chcený) závažne protirečí morálnemu zákonu: „Život treba chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi." (konštit. Gaudium et spes 51). K právu človeka na život patrí právo na dôstojný vznik života.

Pozor na antikoncepciu! V niektorých prípadoch môže byť veľmi škodlivá a až vražedná:

- Antikoncepcia je konanie muža a ženy, ktorého cieľom je zabrániť počatiu nového života počas pohlavného styku. Používajú sa pritom umelé, ľudskému telu neprirodzené prostriedky. Doslovný preklad tohoto slova do slovenčiny - anti = proti, conceptio = počatie. Mnohí ľudia, ktorí si uvedomujú hodnotu ľudského života, odmietajú násilné prerušenie /či skôr zrušenie/ tehotenstva - interrupciu, ale popri tom súhlasia s antikoncepciou. Buď im ani nenapadne, že s používaním antikoncepcie môže byť spojený nejaký morálny či zdravotný problém, alebo pripúšťajú určité negatíva, ale argumentujú tým, že je to oproti interrupcii menšie zlo. Skúsme sa pozrieť na niektoré jej druhy a vlastnosti.

Spomeňme najprv najčastejšie metódy antikoncepcie. Sú to prerušovaná súlož, použitie kondómu (prezervatívu) u muža či použitie vaginálnej diafragmy (pesaru) u ženy, vnútromaternicové teliesko, hormonálna antikoncepcia vo forme tabliet, alebo dlhodobo účinkujúcich implantátov ("tyčiniek" zavedených pod kožu), injekcií či tých istých látok vo forme vnútromaternicových teliesok. Sterilizácia muža či ženy je tiež druh trvalej antikoncepcie (to je vlastne neprípustné zmrzačenie).

Pripomeňme, že žiadna z týchto metód nie je 100% spoľahlivá a u každej môže dôjsť s istou pravdepodobnosťou, pomerne vysokou u prerušovanej súlože, a pomerne nízkou po sterilizácii, k otehotneniu. Pearlov index, čo je pravdepodobnosť otehotnenia pri používaní danej metódy v priebehu jedného roka, je napríklad u prerušovanej súlože okolo 10%, u prezervatívu okolo 3% a podobne u hormonálnej antikoncepcie. Jediným skutočne spoľahlivým spôsobom, ako neotehotnieť, a zároveň sa nevystaviť pri mimomanželskom pohlavnom styku možnosti nakazenia sa sexuálne prenosnou chorobou, je sexuálna abstinencia (zdržanie sa pohlavného styku).

Antikoncepcia, či si to pripustíme, alebo nie, veľmi úzko súvisí s interrupciou. Je to jednak z dôvodu toho, že žena, ktorá tvrdí, že antikoncepciou predchádza tomu, aby musela ísť na interrupciu, môže v dôsledku vyššie uvedenej nespoľahlivosti aj tak otehotnieť a potom to, že „v žiadnom prípade" nemôže mať dieťa, ju aj tak k interrupcii dovedie. Ďalším veľmi vážnym dôvodom je. že hormonálna antikoncepcia i používanie vnútromaternicových teliesok vedie v mnohých prípadoch k nepoznaným tehotenstvám, ktoré sa zabraní včasným potratom. Neveríte? Tu je vysvetlenie.

Všetky druhy hormonálnych antikoncepčných prípravkov obsahujú dve skupiny umelo vytvorených, ale ľudským veľmi podobných hormónov - estrogény a progesteróny. Buď obidva v tzv. kombinovaných prípravkoch (napríklad Cilest, Logest, Trisequens, Regulon, Femoden, Mercilon, Marvelon, Trionovum, Novynette, Tri-gelon, Jeanine...). Hlavnou ich funkciou v ženskom organizme je zabrániť ovulácii, čiže uvoľneniu vajíčka z vaječníka. Keďže nie vždy sa podarí zabrániť ovulácii spojeniu vajíčka a spermie bránia ďalšie mechanizmy účinku - spomalenie prechodu vajíčka vajíčkovodom v dôsledku zhoršenej funkcie vajíčkovodu. zahustenie hlienu krčka maternice, ktorým potom nemôžu prejsť spermie, alebo zmenou vlastností výstelky /sliznica/ maternice, ktorá potom nie je schopná prijať oplodnené vajíčko. Všetky tieto mechanizmy sú väčšinou uvedené i na pribalených letáčikoch jednotlivých druhov hormonálnej antikoncepcie. Na základe vedeckých štúdií je overené, že k zlyhaniu zabránenia ovulácie dochádza pri užívaní kombinovaných prípravkov až približne v 17% menštruačných cyklov pri užívaní len čisto progesterónových prípravkov je to dokonca až v 35% menštruačných cyklov. V týchto prípadoch nastupuje možnosť ďalších účinkov, a jedným z nich je neprijatie oplodneného vajíčka zmenenou výstelkou maternice, takže dôjde k včasnému potratu dieťaťa.

K takémuto včasnému potratu dochádza vo väčšine prípadov i pri zavedenom vnútromaternicovom teliesku, ktoré taktiež mení vlastnosti výstelky maternice, znemožňujúc jej prijal oplodnené vajíčko, čiže novovzniknutého jedinca. Z toho vyplýva, že hormonálna antikoncepcia i vnútromaternicové telieska sú nielen antikoncepčnými, ale i potratovými prostriedkami. Jednoznačne potratovým prostriedkom sú hormonálne prípravky používané tesne po pohlavnom styku - tzv. „deň po“ tabletky (napr. Postinor) ktoré pôsobia, ak sú použité až po ovulácii, lež zmenou vlastností výstelky maternice a neprijatím oplodneného vajíčka Len krátko môžeme spomenúť i rôzne zdravotné negatíva hormonálnej antikoncepcie, ktorá sa stáva jednou z najčastejšie používaných antikoncepčných prostriedkov u nás. Po dlhodobejšom používam môže dôjsť k poškodenú funkcii pečene, tromboemboliokej chorobe {upchávanie ciev, ktoré môže postihnutú i ohroziť na živote!, zvýšenie rizika rakoviny prsníka a maternice... Pri zavedenom vnútromaternicovom teliesku môže dôjsť k ťažkému zápalu vnútropanvových orgánov. Aký má zmysel toto samopoškodzovanie inak zdravých žien?

Z kresťanského pohľadu má pohlavný styk, aby bol plnohodnotný zmysel spojivý (upevňujúci lásku dvoch ľudí) a plodivý (otvorený počatiu nového života). Tieto dve jeho črty by nemal byt od seba oddelené lebo sa tým zároveň oddeľujú ľudia ktorých sa pohlavný styk týka - i keď si to možno v danej chvíľ neuvedomujú, čo je však horšie, oddeľujú tým seba od Boha, keďže umelým spôsobom rušia to krásne a tajomné, čo nám Boh dal ako dar. Nie, ani kresťan v súčasnom svete nemusí mat veľké množstvo detí o ktoré by sa nevládal starať.

K obmedzeniu ich počtu mu môže slúžiť občasná abstinencia i poznatky o hliene tvoriacom sa v krčku maternice a o tzv. bazálnej teplote - hlien i teplota reagujú na stav vaječníkov a s ním súvisiace hormonálne zmeny a na ich základe sa žena môže naučiť poznávať, kedy sa uvoľní vajíčko čas jej plodnosti, ide o využitie tých vlastnosti nášho leta, ktoré nám dal sám Stvoriteľ aby sme ich využívali v prospech lásky a porozumenia manželského páru. Aj v týchto prípadoch môže samozrejme s istou malou pravdepodobnosťou dôjsť k otehotneniu, ak je to Boží zámer Ak však tieto prirodzené prostriedky využívame s tým, že sme pripravení napriek možným ťažkostiam v prípade „neplánovaného“ tehotenstva prijať dieťa so všetkou rodičovskou láskou, pretrváva v nás na rozdiel od používania antikoncepcie, ďalej spojenie s Bohom, ktorý jediný ma v plnej miere právo rozhodovať o živote nás i našich deti.

- Snaha zachovať život a upevni zdravie embrya je potrebná. Avšak ak ide o prácu pri ktorej je plánovaný zánik zárodku po skončení pokusov, je eticky neprípustná. Ani diagnóza deformácie zárodku alebo dedičnej choroby sa nesmú rovnať rozsudku smrti. 

  • Hriechom eutanázie: usmrtenie pacienta na jeho žiadosť. Lekár má povinnosť mierniť bolesti, ale nie ukončiť život trpiaceho človeka. Nesmie pomáhať k samovražde. Veď aj utrpením má možnosť človek očistiť sa od hriechov a viac sa priblížiť k svojmu cieľu. Toto zabíjanie starých a nevyliečiteľne chorých je už napr. v Holandsku aj zákonom povolené. Odlišné ustanovenia občianskeho zákona nemajú vplyv na zodpovednosť pred Bohom a nezľahčujú zodpovednosť človeka za tieto skutky proti životu.
  • Hriechom hnevu a nenávisti: Svätý Ján apoštol napísal: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah“ (1 Jn 3,15). Pán Ježiš v Reči na hore vyhlásil hnev za hriech, ktorý ohrozuje ľudský život: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5,21). 

         O sile nenávisti a o jej dôsledkoch nám hovorí aj tento skutočný príbeh: Dvaja bratia si vedľa seba postavili domy tak, že ich delil iba plot. Od obidvoch dvorov sa dohora rozprestierali lúky, ktoré mali rozdelené na polovice. Presne v polovici - tam tomu hovoria „na cieli“ - bola studňa, z ktorej vodu čerpali obidve rodiny. Tieto medzi sebou žili roky tak, ako sa na pokrvných príbuzných patrí. Jedného dňa si jeden z bratov povedal, že nebude už viac nosiť vodu, ale zo studne si potiahne do domu vodovod. Druhý brat s tým ale nesúhlasil, čo zapríčinilo stále hádky, ktoré sa stupňovali zo dňa na deň v hnev, zvady, ba až v nenávisť. Raz, keď sa bratia pre vodovod veľmi povadili a došlo k bitke, ten čo s vodovodom nesúhlasil, zavolal na svojho syna: „Syn môj, dones flintu!“ Syn pušku doniesol, podal otcovi a otec ju v hneve zacielil na brata. Zahrmel výstrel a brat padol mŕtvy na zem. Toho pochovali, vraha odsúdili do väzenia. Hľa, čo dokáže hnev a nenávisť. (Skutočný príbeh z pastorácie M. Mojžiša)

Veľavravná je i táto legenda:

Istý žobrák raz predstúpil pred boháča, aby ho poprosil o kúsok chleba. Boháč mu nielenže nič nedal, ale keď žobrák neodchádzal, rozhneval sa, zodvihol kameň a hodil ho do neho. Žobrák ten kameň vzal a vložil si ho do kapsy so slovami: „Vezmem si ten kameň pre prípad, že príde hodina, keď ho budem môcť hodiť do boháča.“

Celý život nosil so sebou tú ťarchu, ten kameň, v kapse i v srdci. Napokon nadišiel čas hodiť ho. Boháč sa dopustil zločinu, prišiel o celý majetok a skončil vo väzení. Práve v ten deň sa ocitol žobrák na ceste oproti nemu. Uvidel boháča s putami na rukách. Podišiel k nemu, vybral z kapsy kameň a napriahol ruku, že ho hodí. Chýbala mu však odvaha, a tak nechal kameň vykĺznuť na zem. Povedal si: „Úbožiak. Bol bohatý a spupný, ale teraz mi je ho až ľúto. Prečo som toľký čas nosil so sebou ten kameň? Bola to hlúposť.“

 Nenosme v kapse ten kameň nenávisti a hnevu, ktorý máme pripravený na iných..

(Pastiersky list rožňavského diecézneho biskupa na Veľkonočnú nedeľu 2016) 

 Ak človek ponecháva vo svojom srdci hnev a nenávisť, je to veľké nebezpečenstvo pre medziľudské vzťahy. Takýto človek si pripravuje živnú pôdu na skutky, ktoré ohrozujú život druhého človeka. Niekedy sa stáva, že medzi ľuďmi vznikajú nezhody a napätia. Nikdy ich však neriešime násilím a hnevom. Spory medzi sebou riešime s láskou a porozumením. Hneď v zárodku ich máme odstrániť pokojnou cestou. 

  • Hriechom klonovania

Neprípustnosť sa vyťahuje tiež na klonovanie človeka (gréc. klon = vetva výhonok, ratolesť; prenesene ako potomok) v zmysle umelej reprodukcie ku ktorej zaujalo Magístéríum Cirkvi zamietavé stanovisko v „Reflexii o klonovaní (Pro vita, 1997). Rozhodujúcou hodnotou človeka je jeho osobná identita. Klonovanie prevracia základné vzťahy ľudskej osoby, akým je rodičovstvo synovstvo a príbuzenstvo s právnymi komplikáciami. Projekt podporuje predsudok že cena muža a ženy nezávisí na ich osobnej totožnosti, ale na momentálne preferovaných telesných alebo duševných kvalitách. Človek stráca svoju dôstojnosť a identitu, je degradovaný na nástroj výskumu.

Európsky parlament háji ľudskú dôstojnosť. 21. novembra 2002 schválil Európsky parlament zákaz klonovania ľudí. Žiada Európsku komisiu a členské štáty EÚ, aby vo svojich krajinách celkom zakázali klonovanie ľudí. Dodatok bol prijatý 271 hlasmi proti 154. Znie „Európsky parlament slávnostné potvrdzuje, že život a dôstojnosť všetkých ľudských bytostí na ktoromkoľvek stupni vývoja a akéhokoľvek zdravotného stavu musí byť rešpektovaný... (Parlament) opakuje a trvá na tom. že je treba univerzálne a špecificky zakázať na úrovni OSN klonovanie ľudí vo všetkých štádiách formácie a vývoja: nabáda Komisiu a členské štáty, aby pôsobili k tomuto cieľu." Obhajcovia života sú potešení že bol takto jasne odmietnutý francúzsko-nemecký návrh, ktorý požadoval len zákaz reprodukčného klonovania. Jediným západoeurópskym štátom, ktorého parlament schválil tvorbu a deštrukciu klonovaných embryí, tak zostáva Veľká Británia. 

Kedy môžeme obetovať život?                       

         Možno to urobiť iba pre vyššie hodnoty v službe Bohu alebo v službe ľuďom. Najväčším dôvodom, pre ktorý smieme a máme obetovať svoj život, je svedectvo viery. Takto obetovali život pre Krista mnohí mučeníci. Naplnili Kristove slová: „Kto miluje svoj život, stratí ho a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12,25).

          Vystaviť nebezpečenstvu život alebo ho obetovať žiadajú od nás niektoré okolnosti alebo povolania, napríklad: záchranná služba, lekári, kňazi, požiarnici, vojaci a podobne. Vtedy aj za cenu ohrozenia zdravia alebo života chránime ľudské životy a hodnoty. Položiť život z lásky k Bohu alebo pre dobro druhých je ozajstné hrdinstvo. Je to vrcholný prejav lásky. Dokazuje to aj Kristov príklad, aj jeho slová: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).

          Pri sebaobrane jednotlivca aj spoločnosti je v krajnom prípade dovolené aj zabitie útočníka, ak je to nevyhnutný a nechcený následok konania na záchranu nevinne ohrozených životov. Kto zodpovedá za životy iných, má nielen právo, ale i povinnosť ich brániť. Preto sa obranná vojna považuje za mravne dovolenú, ak sa bez úspechu použili všetky prostriedky na mierové riešenie.

Nákladné preteky v zbrojení sú zločinom proti ľudskosti v čase, keď väčšina ľudstva žije v biede.

Ak sa nad touto témou zamyslíme vidíme, že nie je tak jednoduché povedať: Nikoho som nezabil.

 

OTÁZKY A ODPOVEDE z dvanástej prednášky 

1. Čo chráni príkaz „nezabiješ“?

Chráni život a zdravie nás a našich blížnych.

2. Ako sa prehrešujeme voči svojmu zdraviu?

Ak sa oň nestaráme, alebo si škodíme na zdraví.

3. Čo je život?

Najcennejší dar Boha, ktorý sme dostali za prispenia rodičov.

4. Prečo nesmieme úmyselne zničiť a poškodiť ľudský život?

Lebo život sme si sami nedali a iba Boh je Pánom života.

5. Akými hriechmi sa človek previňuje voči životu?

1.      Hriech vraždy – úmyselné zabitie človeka.

2.      Hriech samovraždy – úmyselné ukončenie vlastného života.

3.      Hriech potratu – zabitie dieťaťa pred narodením.

4.      Hriech eutanázie – usmrtenie pacienta na jeho žiadosť.

5.      Hriech nenávisti – prechovávanie hnevu voči druhému.

6.      Hriechom klonovania – tu patrí aj umelá reprodukcia

6. Kedy môže človek obetovať svoj vlastný život?

V službe Bohu a v službe ľuďom.

7. Čo znamená milovať nepriateľov?

Úprimne im zo srdca vedieť odpustiť.

 

Viac k tejto téme sa dočítate aj v Katechizme Katolíckej cirkvi čísla textu: 2258-2330. Ak nemáš je na vébe. Aby ste nemuseli hľadať, tu je link: http://www.katechizmus.sk/ 

Domáca úloha:

Prečo si máme chrániť zdravie?

Alebo:

Ako riešite vzťah k nepriateľom?

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2015.