Dt 7, 6-11, 1 Jn 4, 7-16, Mt 11, 25-30
Počúvame, že je nedostatok liekov na psychické ochorenia.
Ľudia čim ďalej tým viac potrebujú chémiu, aby našli pokoj duše.
Keď sa niekde stane tragédia, so záchranným tímom tam posielajú popri záchranároch (hasiči a lekári) aj psychológov. V médiách pravidelne vystupujú odborníci na duchovné zdravie. A tí sú stále žiadaní.
Pritom dnešný svet ponúka veľa duchovných ciest a veľa majstrov duchovného života. Majstri duchovného života môžu viesť k pravde, môžu pomôcť pri prijatí Ježiša, ale vždy zostanú len prostredníkmi. Hlavná vec je zužitkovať zdroj. A tým je Ježiš Kristus. Niet lepšej cesty a lepšieho Majstra na ceste k Bohu a tým aj k pokoju duše, ako je Ježiš.
Preto Ježiš zvolal: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.
Ako na to?
Ježiš ponúka každodenný kontakt cez Božie slovo, Eucharistiu, adoráciu Najsvätejšej sviatosti, meditáciu... to je čerpanie zo samotného prameňa, ktorý vedie k jednoduchosti a pokore srdca, duchovne premieňa, je „vnútorným balzamom“ – prináša úľavu pre dušu. Tým, že premieňa nás, a cez nás premieňa iných, prináša do sveta dobro a lásku...
Ježiš nehovorí, že nebudeme mať ťažkosti, ale nevidí ich ako neprekonateľné. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“
Ježiš pozýva všetkých, ktorí sú unavení a zaťažení, aby prijali jeho jarmo, aby sa zverili do jeho ochrany. Táto invokácia odhaľuje Ježišovo srdce, ktoré je jemné, nežné, pokorné, tiché, ďaleko od povýšenia, vyžaruje pokoj a rozlieva lásku na tých, ktorí chcú byť v jeho blízkosti.
Bruno Maggioni píše: „Ježiš ticho a pokorné vyjadruje postoj k Bohu a k ľuďom. Voči Bohu – postoj dôvery, poslušnosti a podriadenosti. Voči ľuďom – postoj prijatia, trpezlivosti, diskrétnosti, ochoty odpúšťať a slúžiť“.
Ježišova výzva k unaveným a zaťaženým poukazuje na priam ženský, materinský odtieň Božej lásky. Človek, ktorý prijme Ježišovo jarmo, je ako jednoduché, pokorné dieťa, šťastné v lone svojej matky, pretože jeho telesné, duševné a duchovné túžby boli uspokojené (pozri Žalm 131).
Bruno Ferrero, v úvahe Dôležitá ruža, popisuje známy príbeh. Nemecký básnik Reiner Maria Rilke žil nejaký čas v Paríži. Cestou na univerzitu, každý deň kráčal v spoločnosti svojho francúzskeho priateľa po veľmi rušnej ulici. Na rohu tejto ulice prechádzali okolo žobráčky, ktorá si od okoloidúcich pýtala almužnu. Žena bola vždy na tom istom mieste, stále ako socha s vystretou rukou a očami upretými na zem. Rilke jej nikdy nič nedal, zatiaľ čo jeho kamarát jej občas hodil mincou.
Jedného dňa sa prekvapený spýtal básnika: "Prečo úbohému dievčaťu nikdy nič nedáš?" „Mali by sme dať niečo do jej srdca, nie do rúk,“ odpovedal. Na druhý deň priniesol Rilke krásnu ružu, ktorá sotva rozkvitla a vložil ju do rúk žobráčke.
Stalo sa niečo neočakávané: žobráčka zdvihla oči, pozrela na básnika, vstala zo zeme, vzala ho za ruku a pobozkala mu ju. Potom odišla s ružou jemne pritisnutou na hrudi.
Celý týždeň ju nikto nevidel. Po ôsmich dňoch sa však opäť vrátila na svoje miesto. Ticho a stále ako obvykle. „Zaujímalo by ma, čím sa celé tie dni živila?" spýtal sa básnikov mladý priateľ. „Žila z ruže,“ odpovedal Rilke.
Človek je zložitý tvor. K svojmu šťastiu potrebuje kdečo. Asi najviac prítomnosť srdca. A pritom zabúdame na Ježišovo Srdce!
Turzovka – vigília, 15.6.2023
Pozrite tiež: