Sk 1, 1-11, Hebr 9, 24-28; 10, 19-23, Lk 24, 46-53
Občas nám to niekto spočíta v novinách, občas si to spočítame sami: ako je nás, kresťanov, málo, ako máme malý význam na celej zemi, ako nás bývalo viac, ako nás ubúda...
Občas niekto z nás síce začne hovoriť hodne nahlas, aj kričať, aby to vyzeralo, že je nás viac, ale ono to samozrejme nepomôže. Je nás málo, je to pravda. Ale Ježišových učeníkov bolo ešte menej. Keď Ježiš odchádza k Otcovi, zanecháva za sebou jedenásť apoštolov a okruh nanajvýš niekoľko sto stúpencov. Od tejto hŕstky je ťažko možné niečo čakať. A naviac, ukrižovaný a vzkriesený Majster a Pán ich opúšťa, zdôrazňuje im, že on s nimi už nebude, že odchádza k Otcovi. Toto všetko je ťažko pochopiteľné. Ale toto všetko nie je celé. V evanjeliu sme počuli: Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti! To je Ježišove slovo do tejto ťažkej situácie!
Ale čo vlastne znamená pre nás dnes? Než o tom budeme uvažovať, podívajme sa, čo znamenalo to slovo vtedy pre Ježišových učeníkov. V Skutkoch apoštolov o tom čítame: Všetci zotrvávali na modlitbách s Ježišovou matkou Máriou a hlásať evanjelium sa vydali až po zoslaní Ducha svätého. Čakali na vystrojenie silou z výsosti. A potom ju užívali, nie ako svoju vlastnú moc, ale ako Božiu výbavu pre Božie dielo. Pretože k tomu boli povolaní, aby pokračovali v Božom diele, aby pokračovali v tom, čo Ježiš tu na zemi začal a čo má trvať až do jeho druhého príchodu.
A my dnes? Sme napríklad v pokušení spomínať na staré zlaté časy. Niektorí na ne spomínajú, i keď ich nezažili. Spomína sa, aké to bolo vtedy, pred päťdesiatimi, šesťdesiatimi rokmi. A koľko nás bolo. A ako sme to všetko pekne vedeli. A tak ďalej.
To je presne to, čo Ježišovi učeníci po jeho nanebovstúpení nerobili. Isteže hovorili o tom, čo Ježiš konal a učil za svojho pozemského života. Lenže hovorili o tom tak, že sami jeho činy i jeho učenie konali medzi ľuďmi. Boli naplnení silou z výsosti a to bolo poznať.
Kniha Skutkov apoštolov o tom jasne hovorí. Takže ani dnes nie je možné nič iného, ak sa chceme hlásiť k tomu Ježišovi, ktorý odišiel po smrti a vzkriesení k Otcovi, než konať jeho činy. I my potrebujeme byť naplnení mocou z výsosti a i my máme s jeho mocou konať.
Je to príliš silné slovo? Lenže čo robiť? Ak nesprítomňujeme Ježiša, nie sme naozaj nič iného, než ušľachtilý národopisný spolok, alebo nejaký populárny „spolok turistov". Nie štátom garantované výhody, ale prijatá moc Božia je to, na čom drží cirkev a čo ju robí uprostred tohoto sveta neporaziteľnou a skutočne potrebnou. To je odkaz Ježiša Krista, ktorý vstal z mŕtvych a vstúpil na neba.
Blížime sa ku Svätodušným sviatkom. Bolo by veľkou škodou, keby to pre nás boli sviatky, kde sa len spomína čo a aké to vtedy bolo. Svätodušné sviatky majú byť sviatkom cirkvi, ktorá žije dnes a tu. Pretože práve v tejto dobe, práve dnes potrebujeme byť naplnení silou z výsosti! Práve dnes máme byť Ježišovými svedkami. Dnes je možnosť s ostatnými učeníkmi a s Pannou Márií sa modliť. Dnes je treba sa otvárať tomu, čo Boh dáva. Dnes a nie až niekde inokedy sa má cirkev stávať cirkvou Božou. A tiež dnes, a nie niekde v hmlistej budúcnosti, sa to uskutočňuje. Pretože to všetko pochádza od živého Boha, ktorý koná teraz a tu, nie len v minulosti a nie až niekde v nejakej budúcnosti.
Podľa - Aleš Opatrný
Pozri tiež:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/323-nanebovstupenie-pana
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1723-nanebovsupenie-pana