Sk 5,27-32.40b-41, Zj 5,11-14, Ján 21,1-19
My starí sme zvykli mať métu rok 2000.
Hovorilo sa o tom či ho dožijeme, čo nám prinesie. A už tu máme tretie tisícročie. Dokonca už štvrť storočia z neho.
Čo nám prinieslo druhé tisícročie? Veľa sa narozprávalo o tom, aké by malo byť tretie tisícročie, veľa sa hovorilo o nádejach. Svätý pápež Ján Pavol II. desať rokov predtým začal prípravu na tento prelomový dátum.
Áno, vkladali sa doň nádeje. Stačilo však pár rokov a zodpovední kresťania ich hodnotia s pocitom určitého smútku. Prečo? Lebo ešte razantnejšie sa vyhlásila vojna proti Božej harmónii a zákonom. Pripomeňme si niektoré protihumánne a tým aj protikresťanské udalosti zo začiatku tisícročia. Holandsko schválilo zákon o eutanázii. V Kanade zosobášili homosexuálov. Britský parlament dovolil, aby sa klonovanie pomocou ľudských embryí mohlo robiť pre vedecké účely. Na Slovensku sa 80 % populácie vyslovilo za zachovanie interrupčného zákona.
A pokračujeme v tragických udalostiach:
Kto by si pomyslel hoc pred piatimi rokmi, že bude vojna na našich hraniciach, zabíjanie na Blízkom východe...
A čo u nás?
Ubúda nám krstov, sobášov a zdá sa, že aj ľudí v kostole. Zmenšuje sa počet obyvateľov, mnohí odchádzajú do zahraničia za prácou, či lepším životom.
Zodpovední kresťania si uvedomili, že ani v treťom tisícročí ich nečakajú žiadne „prázdniny“. Aj naďalej budú musieť brániť Boží plán s človekom a svetom. Čaká ich ďalšie veľké množstvo svedectiev a výsmechov, ako sa im už tradične dostáva vo svete a aj u nás.
Teší nás, že máme zodpovedných kresťanov, ktorí žijú kresťansky a vedú k tomu svoje rodiny. Teší nás, že sme mali dnes 57 birmovancov, že sa deti pripravujú k prvému svätému prijímaniu, že sa mnohí schádzame v kostole, že mnohí si aj po rokoch dávajú do poriadku svoj vzťah a prijímajú sviatosť manželstva. Mnohí chodíte pravidelne na sv. spoveď, robíte si deväť prvých piatkov, časť starých a chorých ľudí si necháva vyslúžiť sviatosti v domácnostiach. Mnohí odchádzajú z tohto sveta „zaopatrení sviatosťami“.
Uvedomujeme si zrozumiteľne a hlasné posolstvo Petra a ostatných apoštolov z prvého čítania: „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí“.
Vypracovali sa! Všímame si, že apoštoli po Ježišovom utrpení boli stále akýsi ustrašení, maloverní, naplašení, ktorí nevedeli ako ďalej a preto sa rozhodli opäť loviť ryby. Ako keby sa chceli vrátiť k starému životu.
V prvom čítaní zo Skutkoch apoštolov je už radosť na nich pozerať. Odvážni, suverénni, smelo sa púšťajú do rozhovorov s členmi veľrady a oponujú im. Dokonca majú radosť, že môžu trpieť pre Ježišovo meno. Akoby to boli úplne iní ľudia.
Na ich čele stojí Peter. Dosvedčuje, že už dorástol na dôveru, ktorú mu prejavil Pán. Vidíme, že slovami a skutkami potvrdzuje trojité vyznanie lásky Ježišovi. Rodiaca sa Cirkev sa môže naňho bez problémov spoľahnúť.
Ak sa aj my stotožníme s presvedčením apoštolov, že viac treba poslúchať Boha ako ľudí, staneme sa spoľahlivými spolupracovníkmi Boha na zemi. Preto musíme do tohto typu vyznania viery postupne dorastať. Aj v našom živote by sa mali odohrať také zmeny ako u apoštolov.
Čo prakticky znamená viac poslúchať Boha ako ľudí?
Na prvom mieste je to život podľa vnútorného Božieho hlasu v nás, ktorý sa volá svedomie. Keďže tento hlas sa dá postupne „škrtiť“ prostredníctvom rozličných hriechov, preto ho musíme udržiavať v stálej citlivosti prostredníctvom Božích prikázaní. Desatoro Božích prikázaní jasnejšie a príťažlivejšie vysvetľuje Ježiš vo svojej radostne zvesti – v evanjeliu. V ňom sa dozvieme, čo znamená poslúchať Boha. Každá doba však prináša nové situácie, ktoré neexistovali vtedy, keď vznikali evanjeliá. Preto nám pomáha úrad, ktorý zveril Ježiš Petrovi, ktorý sa nazýva učiteľským úradom Cirkvi alebo magistériom. Sv. Otec v spolupráci s biskupmi a kňazmi, odborníkmi z radov duchovenstva alebo laikov, podporovaný modlitbami Božieho ľudu, vydáva dokumenty, ktoré pomáhajú v duchu Božieho zjavenia vysvetľovať nové javy o svete.
Nechávame si vysvetliť Písmo sväté. Niektorí sa schádzame na Lectio divina.
Ak chce teda kresťan viac poslúchať Boha ako ľudí, musí žiť podľa svedomia, Božích prikázaní a evanjelia a podľa učenia Cirkvi. Vieme, že pre niektorých ľudí „posadnutých“ falošnou slobodou, tieto požiadavky neznejú príťažlivo. Neraz z ich úst počúvame: ja si verím po svojom; ja verím ináč ako ostatní; ja nepotrebujem k viere Cirkev; ja síce verím v Boha, ale mám svoje prikázania; mne stačí nejaký cit vo vzťahu k Bohu...
Otázka náboženského života je otázkou citlivou. Je to priestor, kde Boh absolútne rešpektuje slobodu človeka. Zároveň zásluhou Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania nenecháva ľudí osamotených, aby sa trápili, čo robiť s túžbou po ňom, ktorú nosia v sebe. Preto, kto má príliš subjektívne názory na problém náboženského života, treba to síce rešpektovať, ale zároveň je to len štádium určitého hľadania, ktoré neraz sprevádza úprimnosť, ale žiaľ často aj pýcha. Takéto náboženstvo často škodí svetu, lebo mu nepomáha, ale naopak ohrozuje. Je to poslúchanie seba a nie Boha.
Dôležité je nehľadať seba, ale úprimne hľadať Boha.
V súvislosti s pohrebom pápeža Františka sa objavilo zaujímavé svedectvo hľadania a nachádzania Boha člena Švajčiarskej gardy (Prevzaté zo skupiny Ježišu, dôverujem v Teba):
Medzi elitnými Švajčiarskymi gardistami, ktorí mali slávnostnú povinnosť bdieť pri pápežovej rakve, bol aj Luca Meier, mladý strážca z Luzernu. Po piatich rokoch služby, neboli Lucovi cudzie ceremoniálne povinnosti vo Vatikáne. To, čo sa však stalo počas jeho služby pri pozostatkoch zosnulého Svätého otca, sa nepodobalo ničomu, čo kedy zažil.
Keď Luca stál ticho v pozore, jeho myšlienky boli ďaleko od davu. Súkromne zápasil so svojou vierou. Hoci bol vychovaný ako katolík, nedávne osobné skúšky – choroba matky, tlak vojenského života a duchovná suchosť – ho vzdialili od Boha. Luca stál pri jednoduchej drevenej rakve pápeža Františka a v duchu sa modlil: „Ak si skutočný, Pane... ak si tu naozaj, ukáž mi to. Potrebujem to vedieť.“
O niekoľko minút neskôr, keď slnečné svetlo prenikalo cez vysoké vitrážové okná, Luca zrazu pocítil ohromujúce teplo a pokoj. Opísal to ako niečo, čo „vstúpilo nielen do chrámu, ale aj do môjho srdca“. Na niekoľko sekúnd sa čas zdal byť pozastavený. Vzduch naplnila vôňa kadidla, hoci sa práve nepoužívalo. Potom, čo bolo najprekvapujúcejšie, Luca tvrdí, že hlboko vo svojej duši počul slová: „Neboj sa. Som s tebou vždy.“
Luca to najprv nikomu nepovedal. Nechcel spôsobiť divadlo. Neskôr sa však v prítomnosti vatikánskeho kaplána podelil o svoje svedectvo. Kňaz mu povedal, že pápež František aj po smrti pokračuje vo svojom poslaní priťahovať srdcia späť ku Kristovi.
Táto skúsenosť znovu roznietila Lucovu vieru. Denne začal navštevovať sv. omšu, zmieril sa s Bohom prostredníctvom sv. spovede a našiel pokoj uprostred svojich osobných bojov.
Ak hľadáme úprimne Boha, on nám pomôže dávať na prvé miesto Boha a svojimi postojmi „pribrzďujme“ nebezpečné snahy bojovať proti všetkému Božiemu, ktoré sa ukázali na začiatku nového tisícročia. Luca nás učí, že nestačí ostať v nevyriešených otázkach a ak nájdeme svetlo treba ho „živiť“ sviatosťami.
Ježiš odovzdal Petrovi najvyšší úrad v Cirkvi, lebo vedel, že sa poučil a zmenil. Aj my môžeme dokázať veľké veci len vtedy, keď aj o nás bude vedieť Ježiš to, čo o Petrovi - že sme sa zmenili.
Turzovka 4.5.2025
Pozrite tiež: