Giovanni Battista Montini sa narodil 26. septembra 1897 v obci Concesio pri Brescii.
Kňazskú vysviacku prijal 29. mája 1920 a po nej pracoval v službách Svätej stolice, až kým nebol vymenovaný za milánskeho arcibiskupa. Po povýšení na Petrovu katedru, 21. júna 1963, úspešne zavŕšil Druhý vatikánsky koncil, podporoval obnovu cirkevného života, zvlášť liturgie, ekumenický dialóg a ohlasovanie evanjelia vo svete. Dňa 6. augusta 1978 odovzdal svoju dušu Bohu.
Z homílií svätého pápeža Pavla Šiesteho
Musíme spoznať človeka, aby sme poznali Boha
Teocentrický a teologický koncept človeka a sveta čelí v dnešnej dobe obvineniu zo zastaranosti a nepotrebnosti. Koncil však zdôraznil jeho dôležitosť prostredníctvom tvrdení, ktoré svet možno najprv odsúdi ako hlúpe, ale dúfame, že ich neskôr uzná za skutočne ľudské, múdre a ozdravné. Sú to tvrdenia, že Boh je – ba viac, že je pravdivý, že žije, že je osobný, prozreteľnostný, nekonečne dobrý; a je nielen dobrý sám v sebe, ale je nesmierne dobrý aj voči nám. Je náš Stvoriteľ, naša pravda, naše šťastie; až tak, že snaha upriamiť na neho svoju myseľ a srdce, čo nazývame kontempláciou, sa stáva najvyšším a najdokonalejším činom ducha, činom, ktorý aj dnes môže a musí byť vrcholom všetkých ľudských aktivít.
Je pravdou, že Cirkev zhromaždená na koncile sa nezastavila len pri úvahách o svojej prirodzenosti a o tom, čo ju spája s Bohom, ale koncil sa do značnej miery zaoberal človekom dnešnej doby – človekom živým, človekom úplne zaujatým sebou, človekom, ktorý sa nielen stavia do centra všetkého, čo ho zaujíma, ale ktorý sa odvažuje nárokovať si právo byť vnímaný ako princíp a posledný základ jestvovania každej reality.
Úplne fenomenálny človek, človek so svojimi nespočetnými prejavmi predstúpil pred zhromaždenie koncilových otcov – rovnako ľudských bytostí, pastierov a bratov, citlivých a milujúcich. Predstúpil pred nich človek tragický ako obeť vlastnej drámy, človek, ktorý sa neustále snaží vynášať sa nad všetkých, a pritom je krehký, falošný, sebecký a krutý; človek nespokojný sám so sebou, ktorý sa smeje a plače; nestály človek pripravený hrať každú úlohu; človek striktne uznávajúci len vedeckú realitu; človek taký, aký je, ktorý myslí, miluje, pracuje, neustále v očakávaní. Človek posvätný pre svoju nevinnosť v detstve, pre tajomstvo svojej biedy a utrpenia; človek individualista a človek spoločenský; človek chváliaci minulosť a človek skladajúci svoje nádeje do budúcnosti; človek poznačený hriechom i svätosťou a podobne.
Laický a bezbožný humanizmus, ktorý sa objavuje v obrovskej miere, bol v určitom zmysle výzvou pre koncil. Náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom, sa stretlo s náboženstvom (lebo ho tak možno nazvať) človeka, ktorý sa chce stať Bohom.
Aké sú dôsledky tohto stretnutia? Konflikt, boj, anatéma? Mohlo to tak byť, ale nestalo sa tak. Starý príbeh dobrého Samaritána sa stal vzorom koncilovej duchovnosti. Neobmedzený súcit k človeku úplne ovládol koncil. Objavovanie ľudských potrieb (ktoré sú o to väčšie, o koľko sa rozrástlo potomstvo na zemi) bolo v strede pozornosti našej synody. Zástancovia dnešného moderného humanizmu, ktorí odmietate nadzmyslovosť vyšších vecí, uvedomte si to a uznajte náš nový humanizmus: aj my, viac než ktokoľvek iný, máme úctu k človeku.
Katolícke náboženstvo a život človeka tak znova dosvedčujú svoje puto, svoje nasmerovanie k jedinému ľudskému dobru: katolicizmus je pre ľudstvo a v určitom zmysle je životom ľudstva.
Ak si my všetci tu prítomní uvedomíme, že v tvári každého človeka, najmä cez jeho slzy a utrpenie, môžeme a musíme uvidieť tvár Krista (porov. Mt 25,40), Syna človeka, a v Kristovej tvári môžeme a musíme vidieť tvár nebeského Otca: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9), náš humanizmus sa stane kresťanstvom a naše kresťanstvo sa stane teocentrickým natoľko, že môžeme prehlásiť: na to, aby sme poznali Boha, musíme spoznať človeka.
Milovať človeka, vravíme, nie ako nástroj, ale ako prvý krok na ceste stúpajúcej smerom k najvyššiemu a transcendentnému cieľu.
RESPONZÓRIUM Porov. Flp 4, 8
Čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, * na to myslite.
Čo je čnostné a chválitebné, * na to myslite.
Modlime sa.
Bože, ty si zveril vedenie svojej Cirkvi svätému pápežovi Pavlovi, horlivému apoštolovi evanjelia tvojho Syna; prosíme ťa, dopraj, aby sme osvietení jeho náukou spolupracovali s tebou na šírení civilizácie lásky vo svete. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.