Ez 33,7-9, Rím 13,8-10, Mt 18,15-23
Odzneli nám asi najťažšie texty, ktoré nám Cirkev predkladá na jednotlivé nedele.
Aspoň pre mňa sú ťažké. Ako ich chápať, ako ich vysvetliť, ako ich realizovať?
Poďme postupne.
Prvé čítanie: Je od proroka Ezechiela, ktorý pôsobil v Babylonskom zajatí a Boh ho pozval za proroka a nazval ho „strážcom domu Izraela“. Mal sa starať o to, aby u starozákonného ľudu, ktorý je ujarmený neprestala viera. A mať na starosti iného nie je jednoduché. Pozná to každý, kto má zodpovednosť za iných. Viera z biblického pohľadu nie je iba vedomosť, ale aj život podľa Boha. Ezechiel teda mal byť strážcom svojich blížnych a pomáhať im, chrániť ich pred chybami. Mal dvojakú povinnosť: Napomínať ľud podľa Pánových slov a poúčať v jeho mene „synov svojho ľudu“.
V čom je ťažkosť pre nás? Nuž, pouvažujme nad tým.
Ezechiel mal napomínať hriešnika, aby sa odvrátil od svojej cesty, lebo ak bezbožný, zomrie pre svoju neprávosť a prorok ho nenapomenul, Boh bude brať proroka na zodpovednosť za jeho krv. Ak však napomenie bezbožného, aby sa odvrátil od svojich ciest, a on sa neodvráti od svojej cesty, zomrie pre svoju neprávosť, ale prorok si život zachráni. My sa totiž častejšie riadime heslom nezasahovania: Čo ťa nepáli, nehas.
Máme teda napomínať. Máme zodpovednosť za iných. Ako napomínať? K tomu nám dáva smernice Pán Ježiš v evanjeliu.
Samozrejme, sú to smernice pre prvotnú Cirkev, ktorá bola rodinná, všetci sa poznali a cítili zodpovednosť jeden za druhého a zároveň mali zodpovednosť za to, ako sa ich komunita javí pred pohanmi. Nik by sa k nim nepridal keby boli rozhádaným spoločenstvom.
Ježiš nám hovorí: Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Nehovoriť poza chrbát. Nemá tu miesto ohováranie, tobôž osočovanie. Upozorňovanie preto, aby si získal svojho brata, nie aby si sa viac rozhádal.
Toto je prvý krok. Nebuď ticho, ktoré sa mení na horkosť. Nehovoriť o niekom neprítomnom. Nikdy nikoho verejne neobžaluj, ale voľ najskôr priamy, osobný rozhovor. Ježiš predpokladá, že je to možné, že ľudia sa môžu rozprávať, aj keď to bolí.
To sa ľahšie povie, ťažšie urobí. Všetci vieme, aké ťažké je pristúpiť k niekomu, kto nám ublížil. Vyžaduje si to odvahu – nevnímam vlastne zranenie, ale pozriem sa druhému do očí v nádeji, že rozhovor môže niečo zmeniť.
Ježiš hovorí: Choď, nečakaj kým príde ten druhý. Choď! Iniciatíva patrí tomu, kto bol zranený. Je to akoby radikálne vnucovanie. A zároveň je to hlboká múdrosť. Pretože tí, ktorí čakajú, kým druhý urobí prvý krok, často čakajú veľmi dlho. A počas tohto čakania poranenie rastie.
Účel tohto rozhovoru je jasný: Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Nikdy nechoď s tým, že ty máš pravdu. Nikdy: Zahanbil som ho. Vyhral som to. Cieľom je obnova komunity, nikdy víťazstvo v spore. To mení všetko.
Ak tento rozhovor neuspeje, druhý krok: priber si ešte jedného alebo dvoch, Toto nikdy nie je eskalácia, nikdy nie na verejné odhalenie. Je to záruka – v židovskom práve boli svedkovia nevyhnutní, aby svedectvo malo váhu, ale aj preto, aby nikto nezostal sám so svojím subjektívnym vnímaním. Dvaja ľudia vidia viac ako jedného. A ich prítomnosť dáva rozhovoru kvalitu, inú vážnosť. Tí majú byť mediátori.
Až keď to tiež zlyhá vstupuje do hry nasledujúce: Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Ako som spomenul, v prvotné spoločenstva boli malé rodinné a boli zhromaždené okolo apoštolov, potom okolo biskupa. Riešilo to spoločenstvo. Cirkev nie je spoločenstvo, ktoré ukladá tresty. Je to komunita, ktorá chce naprávať chyby.
Keď nepočúvne dá sa s tým niečo robiť? Potom Ježiš povie niečo, čo znie tvrdo: A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Nezabúdajme ako Ježiš zaobchádzal s pohanmi a výbercami dani. Jedol s nimi. Išiel za nimi. Navštívil mýtnika Zacheja, pomohol Syrofeničianke pohanskej žene, pomohol pohanskému stotníkovi v Kafarnaume – dokonca ho pochválil. Ježiš ukazuje novú cestu – cestu pozvania, trpezlivosti, nádeje.
Potom nasleduje veta, ktorá sa na prvý pohľad zdá ako zmena témy, no v skutočnosti nesie základ celku: Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“
Nie je to náhoda, že tieto slová sú na konci dokončenia konfliktu zmierenia. Hovoria nám, že do dialógu s druhým idem s úmyslom získať druhého, nie poraziť – nikdy to nie je len ľudský rozhovor. V každom úprimnom zmierovacom rozhovore je tam tretí, neviditeľný sprostredkovateľ - Kristus. Pre veriaceho toto neznie ako zbožný prílepok. Máme prisľúb, že v spoločnej modlitbe budeme vypočutí. Takže sa odvážime spolu modliť k Otcovi, aby sme sa oslobodili od všetkej viny a vytvárali pokoj.
Vždy musíme začať od seba. Základom je prosba z refrénu: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.“ Aby sme neboli „nikomu nič dlžní okrem toho, aby ste sa navzájom milovali“ (2. čítanie).
Turzovka, 6.9.2026
Pozrite tiež: