Iz 7,10-14, Rim 1,1-7, Mt 1,18-24
S narodením Ježiša Krista to bolo takto...
Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo,
je z Ducha Svätého.
Viď Mt 1,18-24
S narodením Ježiša Krista to bolo takto... – týmito slovami uvádza Matúš stať, ktorá vlastne o Ježišovom narodení vôbec nehovorí. (O tom čítame u Lukáša.)
Evanjelista tu píše o tom, ako Jozef prijal Máriu, svoju manželku, a to, čo sa v nej počalo... z Ducha Svätého. Z tejto Matúšovej „nedôslednosti“(?) však vyplýva veľká pravda: Vtedy, keď sa nebojíme Ježiša prijať (so všetkým, čo to obnáša), dochádza k jeho narodeniu v našom živote. V opačnom prípade, akoby sa pre nás ešte vôbec nebol narodil.
Ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého... – nemožno sledovať, ako Boh koná, a predsa sa jeho pôsobenie ukazuje.
Predchádzajúca stať o Ježišovom rodokmeni (Mt 1,1-17) je správou o tom, ako Boh vstupuje do ľudských dejín – takých aké sú – poznačené hriechom. Boh sa stáva členom ľudskej rodiny. Tento úryvok poukazuje na odpoveď zo strany človeka: nebáť sa ho prijať. Tak sa človek stáva členom Božej rodiny (porov. Mt 12,46).
Jozef... bol človek spravodlivý..., preto ju zamýšľal prepustiť – Z pohľadu spravodlivosti človek nie je hodný ani schopný prijať Boží dar. S Ježišovým narodením však prichádza nová spravodlivosť – „spravodlivosť z viery“ (Rim 14,17).
Dáš mu meno... – Toto je vrchol dôstojnosti človeka – dať meno, volať po mene Toho, ktorého „nebesá nebies nemôžu obsiahnuť“ (1 Kráľ 8,27).
Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel... – prijatie Božieho Slova nie je niečo teoretické, čo sa odohráva iba kdesi v hlave. Prejavuje sa veľmi konkrétne: urobiť, ako povie Pán.
Pozrite tiež: