Joz 24,1-2a.15-17,18b, Ef 5,21-32, Jn 6,60-69
V evanjeliu sme počuli, ako Ježišovi poslucháči reagovali na jeho eucharistickú reč.
Jedni ho odmietajú a odchádzajú. Druhí ho odmietajú, ale zostávajú - a tak sa začína rodiť Judáš. Tretí zápasia o pochopenie Eucharistie. Do tejto tretej skupiny chceme patriť aj my a preto uvažujeme:
Evanjelium tejto nedele je zavŕšením postupného čítania 6. kapitoly Jánovho evanjelia, z ktorej úryvky počúvame v tomto liturgickom roku už piatu nedeľu za sebou.
Potom, ako si „Židia“ (teda židovskí náboženskí predstavitelia) ale aj tí, ktorí sa dovtedy pokladali za Ježišových učeníkov, vypočuli reč o chlebe života, reagujú na jeho slová negatívne, s pohoršením a vyhlasujú ich za „tvrdú reč“. Pohoršenie, po grécky „skandalon“, znamená doslova „prekážka na ceste“, teda „kameň úrazu“, dôvod pádu na ceste. Tu je chápaný v duchovnom zmysle ako „dôvod odpadnutia od viery“, všeobecnejšie „dôvod odmietnutia“.
Ide najmä o požiadavku „jedenia a pitia Ježišovho tela a krvi“. Hoci by sme aj chápali praktický problém Ježišových učeníkov s touto požiadavkou, keďže v tej dobe ešte nemohli vedieť, že Ježiš nám svoje telo a krv, teda seba samého, dá v podobe Eucharistie, teda nepôjde o kanibalizmus, predsa hlavný problém Ježišových učeníkov nebol s nesprávne pochopeným významom Ježišových slov, ale so skutočnou vierou Ježišových učeníkov v neho.
Ježišova eucharistická reč sa v tomto ohľade javí skôr ako vhodná zámienka pre niektorých Ježišových učeníkov, aby ho mohli konečne opustiť, lebo sa nestotožňovali s jeho mesiášskym programom, ktorý bol pre nich príliš duchovný, než ako priama reakcia na jeho slová o jedení jeho tela, ktorým snáď ešte nemohli naplno porozumieť.
Eucharistická reč, resp. to, čomu učeníci ešte v Ježišovej náuke nerozumeli, sa teda ukázala ako „skúšobný kameň“ skutočnej viery v Ježiša, najmä v jeho božský pôvod. Ak totiž učeníci veria, že Ježiš prichádza z neba (aj preto v eucharistickej reči často opakuje, že je „chlebom z neba“), kam sa raz vráti potom musia jeho slová prijímať aj vtedy, ak im hneď nerozumejú. Ježiš nebude „vzatý do neba“, na rozdiel od Henocha a Eliáša, ktorí podľa židovskej tradície boli vzatí do neba¸ ale iba sa do neba vráti, lebo nepochádza zo zeme ale z neba. Tak sa správali aj proroci a iné veľké postavy viery, ktoré verili aj napriek dočasnému nepochopeniu Božieho slova a Božích príkazov.
Viera nie je totiž založená na okamžitom rozumovom pochopení Božích požiadaviek, ale na viere v Božiu autoritu. Poslúchame Boha podobne ako deti poslúchajú rodičov: nie preto, že ho chápeme, ale preto, že mu veríme, že uznávame jeho moc nad nami, jeho autoritu, ale aj jeho lásku, ktorej dôverujeme, preto sa nebojíme veriť aj vtedy, keď hneď nechápeme to, čo od nás žiada.
Božie slovo vedie človeka k rozhodnutiu sa pre Boha, alebo proti Bohu. Výsledok tohto rozhodnutia závisí od toho, ako hovorí Ježiš, či sme stále iba telesní, alebo či sme sa otvorili pôsobeniu Ducha Svätého. Ak sa neustále bojíme nárokov viery v Boha, zostávame telesní, lebo sa bojíme opustiť to, čo je „telo“, to, čo je pozemské, ale v tom nie je skutočný život. „Telo nič neosoží“, ako hovorí Ježiš, len „Duch oživuje“, to znamená, že len Boží Duch, Duch Svätý, nám skrze vieru môže dať pravý život, ktorý nepominie.
Len spoľahnutie sa na Božie slovo je „Duch a život“. Eucharistia je pomôckou, ako môžeme získať Ducha Svätého a skrz neho aj Boží život. To, čo sa rozumu môže javiť ako prekážka viery (napr. viera v Eucharistiu), sa spoľahnutím sa na Božie slovo stane jej nástrojom a dôkazom. Treba sa teda vymaniť „z otroctva tela“ a otvoriť sa pôsobeniu Ducha.
Ježiš však nikoho nenúti k prijatiu viery. Viera musí byť slobodným rozhodnutím človeka, lebo vo viere ide o osobný vzťah s Bohom a nielen o nejakú vonkajšiu príslušnosť k nejakému spoločenstvu. Človek však predsa tohto slobodného rozhodnutia nie je schopný celkom sám, potrebuje k nemu Božiu podporu, Božiu silu, Ducha Svätého, ktorého môže dať človeku jedine Boh – Otec. Ježiš opäť zdôrazňuje myšlienku („Preto som vám hovoril“ ... ), ktorú už raz povedal (Jn 6,41) v tejto reči: „Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec“ (vo verši 41 je použitý výraz: „ak ho nepritiahne Otec“). Viera nie je len výsledkom nášho porozumenia, našej snahy, našej vlastnej sily, ale je v prvom rade Božím darom.
Tento dar však môžeme prijať, len ak sa mu otvoríme.
Pozrite tiež: