Lv 13,1-2,45-46, 1 Kor 10,31-11,1, Mk 1,40-45
Pýtal som sa detí, čo je zlé na chorobe.
Našli na nej aj dobré: Nejde sa do školy; Starali sa o mňa; Sme viac s rodinou... Keď som sa im povedal, aby si predstavili, žeby ich miesto čaju a opatery vyhodili von, jedno dievča sa až zatriaslo s poznámkou: Bŕŕŕŕŕŕŕ...
S malomocnými to tak bolo. Nemocnice v tom čase neboli, uzavreté izolačné oddelenie nemali, - a tak tých úbožiakov jednoducho vyhnali z mesta dokonca aj z väznice, von do pustatiny. Nemohli sa s nikým stretávať, aby niekoho nenakazili. Boli odsúdení na pomalú smrť.
Aj evanjelium nám rozpráva o takomto človekovi Mal na koži opuchliny, bol malomocný. Musel mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy, zakrytú bradu a musel volať: nečistý, nečistý. Musel bývať mimo ľudí.
Ale to nebolo to najhoršie, čo sa vtedy s chorými robilo. Horšie bolo, že chorobu považovali za Boží trest: „Ten človek musel moc hrešiť, a Boh ho potrestal touto strašnou chorobou. Chorý to je zločinec, to je darebák - je Bohom poznamenaný.“ A tak ho vylúčili zo spoločnosti slušných a zdravých ľudí.
Skoro každý vek má svojich sociálnych vyhnancov; ľudia mali zamedzený prístup do normálnej spoločnosti, či už pre fyzickú chorobu alebo národný pôvod.
Pán Ježiš ukázal, že nemá platiť nič z tohto.
Ako sa stotožníme s týmto príbehom z evanjelia, kde sa môžeme nájsť?
Môžeme byť v dvoch polohách.
- Sami opovrhujeme inými
- My sme vylúčení.
- Sami opovrhujeme inými
Vylučujeme iných niekedy pre jazyk rasu, starobu, chorobu. Dokonca aj vo vlastnej rodine. Už je starý, nemáme naň čas, je chorý, nemôžeme sa o neho starať! Aktuálne odsudzujeme celý národ: Sú vinní, preto je u nich vojna!
Takáto „maličkosť“:
Cez prestávku pracovnú prestávku sedeli operátorky v kuchynke. Jedna vyliala čaj na zem. Volali upratovačku, nebola tam. Jedna chytila mop a poutierala to. Ostatné: Že to robíš, to je ich povinnosť a to je len Ukrajinka! Pozeranie sa z vrchu!
Tu si treba uvedomiť, že sa previňujeme proti základnej pravde našej viery: Sme deti Božie. Všetci.
A človek (o to viac kresťan), by mal byť súcitný.
- My sme vylúčení.
Toto sa nás dotýka bolestne. Len taká maličkosť: Rozprávajú sa a keď idem okolo, stíchnu. Pozor, nemusí to byť nás! Sedela som v kostole a ona si nesadla ku mne, ale išla inde, som pre ňu, ako prašivá ovca! Toto je však menej nebezpečné pre večnosť. Môže to byť zachraňujúce ak to obetujeme Bohu!
Jeden nešťastník stroskotal na opustenom ostrove. Spočiatku mal nádej, že sa odtiaľ dostane a rozličnými spôsobmi dával signály lodiam, ktoré sa plavili v diaľke. Nikto si ho však nevšimol. Blížila sa zima a preto musel myslieť na nejaký príbytok, kde by prečkal do jari. Holými rukami, si horko ťažko postavil malú drevenú chatrč. Nebolo to ktovie čo, ale aspoň niečo, čo by ho chránilo pred zimou. Ale beda! Raz v noci si založil oheň, aby sa trochu ohrial, zdriemol a bolo neskoro. Chatrč sa chytila a zhorela do tla. Ledva stačil vybehnúť. Bolo to strašné. Zúfalá situácia. Najstrašnejšia noc jeho života. Ale aké krásne bolo ráno, keď sa rozodnilo a zbadal neďaleko ostrova loď, ktorá spúšťala čln a kapitán s niekoľkými námorníkmi plávali k brehu.
- Prišli sme pre vás.
- Ako ste mohli vedieť, že som tu?
- Videli sme obrovský oheň, ktorý ste založili...
Aj evanjelium nám rozpráva o jednom stroskotancovi. On nebol na ostrove, žil medzi ľuďmi, ale ďaleko od nich. Mal na koži opuchliny, bol malomocný. Musel mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy, zakrytú bradu a musel volať: nečistý, nečistý. Musel bývať sám mimo tábora. Vieme si predstaviť väčšie stroskotanie, väčšie nešťastie? Byť sám na ostrove je niečo strašné, ale byť sám uprostred ľudí je niečo oveľa strašnejšie. Zúfalstvo, bieda a utrpenie je však oheň, ktorý priťahuje Krista. Jedného dňa pri ostrove malomocného človeka zakotvila loď Božieho milosrdenstva. Jej Kapitán priplával, pretože videl oheň ľudskej, beznádejnej bolesti a malomocenstvo hneď zmizlo: Chcem, buď čistý...
Ako ľahko človek v živote stroskotá. Ako ľahko zostane opustený. Aj keď je okolo neho veľa ľudí, aj keď žije v strede Európy, aj tak môže byť stroskotancom, aj tak môže byť sám. Vysiela okolo seba zúfalé signály a nikto si ho nevšíma, nikto nepripláva k jeho brehom. Každý má svoj smer, svoj cieľ. Ľudí, ktorých cieľom sú iní ľudia je stále menej. Človek sa vtedy uzatvára do seba, stavia si svoje domčeky v ktorých by prečkal do smrti. Ale nakoniec mu aj tie zhoria. Zúfalá situácia, smutný život. No nie nezmeniteľný. Loď s Ježišom Kristom na palube je stále neďaleko nás.
Noci života bývajú aj strašné, ale po nich nasledujú krásne svitania. Niekedy stačí iba zdvihnúť oči a zbadáme, že pomoc je neďaleko nás. Nasadnime na loď Kristovho milosrdenstva. A keď sa už na nej budeme plaviť po mori života, nezabudnime na príkaz Kapitána, aby sme upierali zrak na more, lebo je veľa nešťastných ľudí, ktorí vysielajú signály, volajú o pomoc.
Je totiž jedno oveľa horšie nebezpečenstvo ako zostať sám na opustenom ostrove: plaviť sa na Kristovej lodi a nevšímať si tých, ktorí na nej ešte nie sú. Žime tak, aby keď raz budeme s Kristom, nehanbili sme sa za našu nevšímavosť.
Lutiše, 11.2.2024
Pozrite tiež:
Pre detí: