Ex 19,2-6a, Rím 5,6-11, Mt 9,36-10,8
Uvedenie do čítanía:
Stručný text dnešného liturgického čítania nás prenáša na Sinajskú púšť na úpätie rovnomennej hory. Tu sa Izraeliti utáborili (v. 2). Nejde iba o krátku prestávku po niekoľkotýždňovom úmornom putovaní. Celá Kniha Levitikus a úvodné kapitoly Numeri sa budú odohrávať na tomto mieste, kde Izrael zostane najbližších jedenásť mesiacov. Naše čítanie je prológ, akoby pilotný film k nasledujúcim udalostiam.
Už Mojžišovi Boh oznámil, že nás všetkých volá, aby sme boli kráľovským kňazstvom a svätým Božím ľudom.
1. Čítanie z Knihy Exodus Ex 19, 2-6a
Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom
Synovia Izraela prišli na Sinajskú púšť a tam sa utáborili; tam na úpätí vrchu si Izrael postavil stany.
Mojžiš vystúpil k Bohu. Pán ho zavolal z vrchu a povedal: „Toto povieš domu Jakuba a oznámiš synom Izraela: Sami ste videli, čo som urobil Egypťanom, ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol k sebe. Ak teda budete počúvať môj hlas a zachovávať moju zmluvu, budete mojím vlastníctvom medzi všetkými národmi; lebo moja je celá zem. Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom.“
Výklad:
Pán na vrchu poveruje Mojžiša, aby tlmočil ľudu dôležitý odkaz.
Jadro perikopy tvoria v. 4–6. Boh žiada od Izraela poslušnosť jeho hlasu a zachovávanie zmluvy (v. 5).
Všimnime si, z čoho poslušnosť vychádza.
Najprv je v pripomienke troch dobrodení:
- Sami ste videli, čo som urobil Egypťanom,
- ako som vás niesol na orlích krídlach
- a priviedol k sebe
Môžeme povedať, že poslušnosť vyrastá zo vzťahu (Fretheim, 210). Pán - Jahve, sa v tomto odlišuje od iných panovníkov, či božstiev. Nedomáha sa poslušnosti hrozbami ani násilím, iba pripomína svoju starostlivosť a lásku.
Krásny obraz Božej opatery predstavujú orlie krídla (v. 4).
Netreba tu hľadať ornitológiu; hebrejský výraz nešer totiž môže označovať orla alebo supa.
Ide predovšetkým o teológiu; o posolstvo, ktoré tento obraz prináša. V metafore krídel sa spájajú tri prvky: matka, ktorá nesie svoje mláďa; krídla, pod ktorými sa mláďa môže skryť v nebezpečenstve; orol, ktorý učí svoje mláďa lietať (Tiňo, 490).
Od vyjdenia z Egypta, počas prechodu cez Červené more, aj potom, keď Izraeliti viackrát neboli spokojní a reptali, stále boli v Božích rukách – on sám ich niesol.
Počúvať Pánov hlas a zachovávať jeho zmluvu nie je samoúčelné. Boh to v skutočnosti ani neprikazuje, ale skôr vyzýva, či ešte presnejšie, motivuje.
Izrael sa poslušnosťou stane Božím vlastníctvom (v. 5), budete mojím vlastníctvom medzi všetkými národmi; kráľovstvom kňazov a svätým národom (v. 6).
Všetky tri výrazy zdôrazňujú mimoriadnosť Izraela, ktorá však nesmie viesť k povyšovaniu sa.
Myšlienka kráľovstva kňazov v sebe obsahuje rozmer zástupnosti. Tak ako kňaz zastupuje ľud pred Bohom a Boha pred ľuďmi, aj pôvodnou funkciou Izraela bolo to isté; byť svedkom Boha pre svet a zastupovať celé ľudstvo pred Bohom (Heller, 74).
Ježiš Kristus vzal na seba zástupnú úlohu kňaza a my sme krstom ponorení do tejto kňazskej dynamiky. Ďakujme za Božiu starostlivosť a lásku. Nechajme sa ním niesť a buďme jeho verným obrazom pre prostredie, v ktorom žijeme.
Modlíme sa:
Responzóriový žalm Ž 100, 2. 3. 5
R..: Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda.
1. Jasaj na chválu Pánovi, celá zem, †
s radosťou slúžte Pánovi. *
S plesaním vstupujte pred jeho tvár.
2. Vedzte, že náš Pán je Boh; †
on je náš stvoriteľ a jemu patríme, *
sme jeho ľud a ovce z jeho stáda.
R.
3. Lebo Pán je dobrý; †
jeho milosrdenstvo trvá naveky *
a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie.
R.
2. čítanie: Rím 5,6-11
Celý náš úryvok je doplnením a zdôvodnením toho, čo Pavol vyhlásil na konci prvej časti (v. 5) a síce: prečo kresťanská nádej nezahanbuje. Ide o nádej, že človek môže mať účasť na Božej sláve. Aby sa toto mohlo stať je potrebné preklenúť priepasť medzi Bohom a človekom. Pavol vysvetľuje, že to sa stalo prostredníctvom Ježiša a najmä prostredníctvom jeho smrti na kríži.
Čítanie z Listu svätého apoštola Pavla Rimanom Rim 5, 6-11
Ak sme smrťou Syna zmierení, tým skôr budeme spasení jeho životom
Bratia, Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní.
Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť.
Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou!
Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom.
A nielen to: ešte sa aj chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie.
Výklad:
Motív Ježišovej smrti je v našom texte veľmi často prítomný.
Túto smrť Pavol nepredstavuje ako tragédiu, ale dôkaz veľkosti Božej lásky voči ľuďom. To je obsahom prvej časti dnešnej state (v. 6-8). Veľkosť tejto lásky Pavol ďalej vyzdvihuje porovnaním s ľudskou láskou. Vo svete, ktorý poznajú Pavlovi súčasníci sa zriedka stane, že by bol niekto ochotný obetovať svoj život za človeka spravodlivého. Stávalo sa však, že za dobrého človeka predsa len niektorí svoje životy obetovali.
Ústrednou myšlienkou dnešnej epištoly je „zmiernie“. Máme sa zmieriť. A tento zmier ako počiatok Božieho kráľovstva má začať na najobťažnejšom mieste: v našom srdci.
Položiť život za niekoho nie je otázka spravodlivosti, ale je to úzko naviazané na úroveň vzťahu.
Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť.
Rozdiel medzi spravodlivým a dobrým, ktorý tu má Pavol na mysli, nie je úplne jasný.
Mohli by sme tu snáď vidieť rozdiel vo vzťahu, či citovej zaangažovanosti. U spravodlivého ide skôr o právnu kategóriu. Život spravodlivého je v súlade s Božími aj ľudskými zákonmi. Je to život obdivuhodný, ale nie až natoľko, aby bol niekto ochotný vzdať sa preň svojho života.
V prípade označenia „dobrý“ by sme mohli vnímať rozmer istého vzťahu. Dobrý je viac než len spravodlivý. Mohol by to naznačovať aj fakt, že grécke slovo ἀγαθός [agathos], „dobrý“, sa môže použiť aj na označenie dobrodinca. Samozrejme, aj starogrécka literatúra pozná príklady hrdinov, ktorí položili život za svoje mesto, či za svoju vlasť. Aj v takomto prípade ide skôr o otázku vzťahu než spravodlivosti. Teda položiť život za niekoho nie je otázka spravodlivosti, ale je to úzko naviazané na úroveň vzťahu.
Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.
Kým ľudská láska vie položiť život za dobrého, Božia láska položila život aj za toho, kto bol voči nej nepriateľsky naladený.
Termín ἀσεβής [asebes], „bezbožný“, tu totiž neoznačuje ateistu, niekoho, kto by neveril v nijaké božstvo; niečo také v starovekom svete v podstate neexistovalo. Označuje sa takto človek, ktorý pre svoje konanie a prestupovanie noriem, nie je v správnom vzťahu k božstvu. Mohli by sme preto hovoriť o istom nepriateľstve voči Bohu.
Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom.
Sám Pavol používa termín „nepriateľstvo“ vo v. 10 na označenie nášho vzťahu k Bohu pred poznaním Krista. Božia láska ďaleko prevyšuje tú ľudskú, lebo Boh v Ježišovi dal život za nás ešte pred tým ako by sme ho poznali a mohli na jeho lásku akokoľvek odpovedať.
Kristova obeť nemá nejaký právny charakter, ale v prvom rade vzťahový – je prejavom Božej lásky k človeku.
Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou!
Hnevom sa označuje posledný súd na konci vekov. Preto sa tu hovorí o ospravodlivení. Veriaci v Krista, ktorý sa má pred tento súd postaviť má pamätať na veľkosť Božej lásky, ktorá sa odráža v Kristovej krvi. Nemôže sa obhájiť on sám, robí to Božia láska. Jeho obhajobou nie sú jeho skutky, ale veľkosť Božej lásky.
Okrem ospravodlivenia sa hovorí aj o zmierení. Zmierenie už nie je termín z právneho prostredia, ale znova upriamuje pozornosť na rozmer vzťahu.
Zmierenie je napravenie rozbitého či znepriateleného vzťahu. Je dôležité si všimnúť, že opäť tu ide o Božiu aktivitu smerom k človeku: „...boli sme zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi...“ (v. 10).
V Ježišovej smrti Boh zmieruje nás so sebou. Nejde tu o utíšenie Božieho hnevu, o uzmierenie urazenej božskej majestátnosti, veď človek v znepriatelenom vzťahu k Bohu by toto nemohol nijako dokázať. Ide tu o uzmierenie vzťahu človeka k Bohu tým, že Boh zjavuje aj znepriatelenému človeku veľkosť svojej lásky, aby tak človek pochopil, že Boh nie je jeho nepriateľ.
A nielen to: ešte sa aj chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie.
Preto sa veriaci v Krista môže Bohom chváliť (v. 11), lebo vie, že zmierenie nie je jeho dielom, ale Božou aktivitou. Keď pamätá na toto všetko, zároveň v sebe nosí nádej, že môže mať účasť na Božej sláve, a preto sa za takúto nádej hanbiť nemá.
- Evanjelium: Mt 9,36-10,8
Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Matúša Mt 9, 36 – 10, 8
Zvolal svojich dvanástich učeníkov a vyslal ich
Keď Ježiš videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“
Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu.
A toto sú mená dvanástich apoštolov: prvý Šimon, zvaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub Zebedejov a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Tadeáš, Šimon Kananejský a Judáš Iškariotský, ktorý ho potom zradil.
Týchto dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela!
Choďte a hlásajte: ‚Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.‘
Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“
Počuli sme slovo Pánovo.
Výklad si pozrite na linku uvedenom nižšie: