Keď antický filozof Seneca začal už starnúť, písal svojmu priateľovi Luciliovi:

"Prišiel som nedávno na svoj statok. Keď som si ho prezrel, zhrozil som sa. Vždy na ňom nájdem niečo, čo potrebuje opravu. "Milý pane, ja za to nemôžem", odpovedal správca. "To nie je žiaden div, lebo budova je stará". „Ako to, stará! Veď tú budovu som postavil ja. Začínajú už trámy hniť, kamene vetrať a vypadávať. Sú predsa mladšie ako ja. Ako to je potom so mnou, ktorý som z mäsa a kostí a nie z dreva a kamenia"?

S touto myšlienku som šiel z domu do záhrady a prezeral som stromy, z ktorých mnohé sa mi nepáčili. Povedal som preto záhradníkovi s nevôľou: „Vidím, ty lenivec, že nedávaš pozor na stromy! Hľa, koľko je krivých a čo na nich suchých vetvičiek; málo kde zelená vetvička"! „Pane, venujem im veľkú starostlivosť, ale tu nepomáha žiadne pestovanie. Stromy sú už staré a niet v nich ani miazgy, ani jadra"!

„Ach, tieto stromy som sadil vlastnou rukou, videl som na nich prvé lístky a sú už také staré? To by ma ani nenapadlo!“ Milý Lucilie, uzatvára list, svojmu statku a svojej záhrade mám ďakovať za poznanie, že musím a snáď možno skoro, umrieť.

Seneca prišiel k záveru, že starne. Na to nepotrebujeme veľkú filozofiu - múdrosť, skôr veľkú odvahu priznať si to. Čo je pravá životná múdrosť? Ako dobre žiť? Je treba o to sa snažiť, kým sme pri rozume a sile? Seneka toto písal, keď si to ešte uvedomoval. Vieme, že keď príde staroba, opúšťajú nás sily a často i rozum.

Misionár pôsobiaci v Severnej Amerike hovorí:

Do jednej osady v divočine, málokedy chodil kňaz. Keď prišiel, vtedy sa ľudia vyspovedali a prijali sväté prijímanie.

Jeden starý Indián hovorí ako mu priekupník s tabakom a šatami povedal: „Čo máš z toho, že chodíš na spoveď a k svätému prijímaniu? Ja žijem aj bez toho a ako vidíš, vodí sa mi lepšie ako tebe."

Kňaz sa ho pýta, čo odpovedal. Starý Indián: „Ty predávaš tabak a košele. Ale toto všetko sa raz obnosí, stratí hodnotu a zahodí sa. Ja dostávam krajší, biely oblek na svoju dušu, ktorý je neviditeľný. Ten sa nikdy neobnosí, nezoderiem ho. Robí moje srdce čistým, nevinným. A získavam zaň krajší život, večný."

Misionár: Nikdy by som nepovedal, kde sa v ňom zobrala taká múdrosť.

Toto je životná múdrosť! Buďme múdri, kým to ako tak vnímame. 

Som presvedčený, že túto múdrosť by nám potvrdila i naša zosnulá farníčka s ktorou sa lúčime, dokonca nám odkázala, aby sme sa ňou riadili.

Turzovka, 31.3.2016