1 Sam 15, 16-23, Mk 2, 18-22

Priblížme si dnešné evanjelium vzťahmi v rodine.

Dcéra alebo syn hovoria otcovi, alebo matke: Ja ťa opatrujem, ja sa pre teba obetujem, ja sa o teba starám... Prečo sa nestará brat, sestra? Je to prejav lásky? Potešilo by to rodičov? Koľkokrát sa to aj stáva a dokonca sa súrodenci preto aj hnevajú. A ak umrú a dostane podiel aj ten čo sa nestará, tak je „oheň na streche“.

Ježišovi sa podobne nepáčil takýto pôst. A nezaznieva to z postoja farizejov, ktorí vyčítajú Ježišovi: „Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, a tvoji učeníci sa nepostia?“ My sa postíme, prečo sa nepostia aj iní! Je to o vzťahu k Bohu? Pôst by mal byť práve o tom.

Slovo pôst zdá sa, že berú ako ťarchu  - to aj je. Ale vystatujú sa, že oni túto námahu robia, a Ježišovi učeníci nie. Neberú pôst ako prejav lásky k Bohu, ale ako povinnosť s ktorou sa vystatujú.  

Trochu sa pohrajme so slovami a vo výčitke farizejov zmeňme slovo pôst na slovo pokánie. To sú si veľmi blízke slova obsahom. Bude to znieť: „Prečo Jánovi učeníci a učeníci farizejov robia pokánie, a tvoji učeníci nerobia pokánie?“

Ježiš im odpovedá: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť. No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v ten deň, sa budú postiť. Nepotrebujú robiť pokánie – návrat k Bohu, keď sú pri ňom! Ani na svadbe sa nik nepostí,  ale hoduje.

Takže, potrebujeme pôst? Možno. Ba iste. Ale nevystatujme sa nim a nenúťme k tomu iných. Možno majú pri sebe Ženícha - Ježiša a my potrebujeme návrat k nemu.

Turzovka, 18.1.2016