Est 4, 17n. p-r. aa-bb. gg-hh, Mt 7, 7-12  

Pán Ježiš nám dnes povedal: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!

Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Alebo je medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, čo by mu dal hada?

Sv. Pavol (1 Tim 2, 1) vypočítava štyri druhy modli­tieb; prosby, modlitby, príhovory (orodovania) a vďakyvzdania.

Grécke slová nestačia na to, aby sme určili, aké druhy modlitieb mal apoštol presne na mysli. Kresťanskí autori (Origenes, sv. Tomáš Akvinský a iní) podávajú definíciu trocha umele. Tak napr. podľa Origena prvý druh značí «modlitby, ktoré niekto vysiela, aby dosiahol to, čo po­trebuje. Je to teda, stručne povedané, prosebná modlit­ba. Na druhom mieste je «modlitba so vzdávaním chvály za veci vyššie». Potom príde modlitba, ktorá znamená «prosbu k Bohu, k akej sa odvažuje ten, kto má väčšiu dôveru v Boha». Posledný druh, vďakyvzdanie, nepotre­buje vysvetlenie. Ide vlastne len o dva druhy modli­tieb: prosbu a vzdávanie vďaky.

Modlitby môžeme rozdeliť teda na: Prosebnú modlitbu a modlitba vďaky.

Venujem sa dnes, na základe dnešného evanjelia, prosebnej modlitbe:

Prvá modlitba, ktorú poznáme zo života i z Písma, je prosebná modlitba. Človek sa cíti slabý, vystavený ne­bezpečenstvu, preto žiada o pomoc vyššiu, mocnejšiu bytosť, Boha.

Podľa sv. Bazila je modlitba „prosba, kto­rou sa zbožní ľudia obracajú k Bohu“.

Príklady takých prosieb čítame takmer na každej stránke Starého zákona. Literárna kritika ukazuje na vonkajšie podobnosti židovských modlitieb s babylon­skými a egyptskými modlitbami. A predsa sú tu i rozdie­ly. V egyptskom kulte je čosi neosobného, úradného. Ba­bylončania vychvaľujú božstvo mnohými oslavnými ti­tulmi, aby si ho naklonili. Židia sú si naopak vedomí, že ich pomer k Bohu je čímsi zvláštnym. Hospodin s Abrahámom uzavrel zmluvu a je stále ochotný pomôcť, kedy­koľvek sa k nemu ľud obráti. K Bohu sa obracajú často i jednotlivci, a to aj v malých ťažkostiach denného živo­ta. V žalmoch, ktoré sú úradnými modlitbami židovské­ho kultu, sa však zväčša prosí o väčšie dary: múdrosť, Božiu bázeň, dôveru v nebezpečenstve, odpustenie hrie­chov a pod.

Otcovia Cirkvi radi ukazujú, ako nás k modlitbe po­háňa pocit nedostatku, biedy, slabosti. Cíti sa dnešný človek tak?

Tomu, kto by to necítil, odpovedá sv. Ján Zlatoústy: „Vravíš, že sa nepo­trebuješ modliť? Práve preto sa modliť potrebuješ, keď sa ti zdá, akoby si modlitbu nepotreboval.“ Jánovi Zlatoústemu sa preto zdá, že prírodné katastrofy, ako povodne, neúro­da, hlad, nie sú ani také veľké zlo. Prebúdzajú v človeku vedomie potreby, obracajú myseľ k Bohu, a preto sú Božími darmi.

Je pocit istoty taký nebezpečný?

Iste je tento pocit hlúpy, lebo človek nemá, nemôže mať istotu. Už len preto, že je smrteľný.

Vo vianočnom posolstve roku 1955 ukazuje Pius XII., ako klamný pocit istoty odvádza od Boha: „To, že si ľudia v tzv. industriálnej ére odvykajú modliť sa, je príznakom domnelej sebestačnosti, ktorou sa mo­derný človek chvasce. Je veľa tých, ktorí sa dnes nemod­lia, majú pocit istoty a myslia si, že technika už prekona­la prosbu, ktorú Pán ľuďom vložil do úst: Chlieb náš kaž­dodenný daj nám dnes!“

Máme sa modliť za pozemské potreby?

Prof. R. Bocassino vo svojich spomienkach zo strednej Afriky píše: Primitívna žena lesného kmeňa robí z hliny nádoby. Modlí sa k bohom pri hľadaní hliny, pri miešaní, pri pálení. Pýta sa jej, kto ju to naučil. Pokrčí plecami: „Kto učí deti plakať? Samy to robia. Aj modlit­ba ide sama od srdca.“

Modlitba vytryskne z potreby a neistoty. Prosebná modlitba sa vyskytuje vo všetkých náboženstvách sveta.

Zdá sa, že takého druhu je i väčšina kresťanských modli­tieb. Ľudia sa modlia za úrodu na poli, za úspech v pod­nikaní, za uzdravenie pri chorobe. Nie je to akýsi zvyšok primitivizmu, pohanstva?

Vždy sa vyskytovali aj takí, ktorým sa takéto modlit­by zdajú málo kresťanské a chcú od nich odrádzať ako od zvyšku starej pohanskej mentality. Origenes nazval všet­ky pozemské starosti výrazom „tieň“. Nikto z ľudí neku­puje tieň. Opatrujeme si len predmet, jeho tieň s ním ide zadarmo. Tak vraj máme podľa Origena prosiť iba o pra­vé duchovné veci, pozemské a telesne potreby sa nám pridajú bez žiadania, ako tieň.

I sv. Tomáš Akvinský pozbieral námietky, ktoré sa dajú uviesť proti modlitbe o časne potreby. Modlitba nás má povznášať k nebu, a nie viazať pozornosť na pozem­ské starosti, ktoré sú často škodlivé. Veď samo evanje­lium nás nabáda, aby sme neboli ustarostení o to, čo bu­deme jesť alebo čím sa zaodejeme (porov. Mt 6, 25).

Nie je to príliš duchovné a od života odtrhnuté?

Po­chopiteľne, je pravda, že sa i v Otčenáši modlíme za «chlieb náš každodenný». Ten je však životne potrený.

Duchovní autori spísali rôzne pravidla na rozlíšenie správnej a nesprávnej modlitby, ale o tom inokedy. Aj tak je toho na dnes veľa.

Dôležité je, aby sme sa modlili s dôverou, k čomu nás dnes povzbudzuje Pán Ježiš slovami: Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom; o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia.

Turzovka – Dom sv. Jozefa, 18.2.2016