Rim 1, 16-25, Lk 11, 37-41

 V Detve som mal dávnejšie kolegu, ktorý bol veľkým cestovateľom.

Hovoril mi o zážitku z Francúzka. Bol pozvaný do jednej rodiny. Keď prišli k domu, zarazila ho jednoduchosť, strohosť na ich postavenie v spoločnosti. Keď vošli dnu – priam luxus. Povedal: Úplný protiklad čo vidíme v Detve. Tu domy navonok luxusné, dnuka skôr chudoba.

Ako veľmi sa staráme o vonkajšok – nielen čo sa týka domov. V nedeľu som citoval anketu u ôsmačiek: Najčastejšie si priali, aby boli zdravé. Hneď za tým nasledovalo, aby boli pekné, potom aby mali dosť peniazi.

 Byť modelkou a podobať sa im, je snáď najväčšou túžbou každého dievčaťa. Dámy na krásu obetujú spustu peňazí a v ostatnom čase aj muži.

Za čias Pána Ježiša tiež dbali na vonkajšok, ale ináč. Chceli sa páčiť Bohu skutkami zbožnosti. A farizeji sa vo vonkajších prejavoch priam vyžívali.

V ostatnom čase sa dosť hovorí na tému: Vonkajšia a vnútorná krása. Áno, pri prvom kontakte si všímame vonkajšiu krásu, ale potom viac či ten človek je obetavý, láskavý, alebo egoista a neokrôchanec, či drzák... Najmä na dievčatách to vidno. Môžu byť pekné, dbať o seba, ale ak sa nesú ako pávy a keď sa začnú vyjadrovať ako furmani, dokonca hrešia, tak je po kráse.

Toto môžeme prenášať aj do vzťahu k Bohu. Domnievame sa, že nám stačia skutky zbožnosti, pozdvihnuté, či sklopené oči, bitie v prsia... Pána Boha neoklameme. Ten vidí do nášho srdca, pozerá viac na to ako sa správame v rodine, k najbližším. Veď povedal: Čo ste urobili jednému... Veď sme počuli, že Boh stvoril aj vnútro. Dôležite je aké je naše srdce! Veď Pán zdôraznil: Ale čo je vnútri, rozdajte ako almužnu a všetko vám bude čisté.

Práve povedané patrí iba o časti kresťanov. Dnešný človek, aj kresťan, chce sa vôbec páčiť Bohu? Zdá sa, že nie. Matka deviataka hovorí, že sa mu posmievajú v triede, lebo chodí do kostola, pritom sú všetci pokrstení, chodia na náboženstvo. Sv. Pavol v dnešnom čítaní hovorí: ja sa za evanjelium nehanbím. To si musí dnešný kresťan zobrať za svoje.

Možno ste zachytili najnovší módny trend. Nezapamätal som si ako sa volá odborne, ale je to snaha „byť škaredá“, možno presnejšie „nevyzerať umelo pekná“. Nefarbiť si vlasy – ponechať i šedivé, neupravovať si zuby - ako narástli, také nech sú, nedávať si umelé nechty, make-upom nezastierať chyby pokožky... Muži si dokonca dávajú urobiť rany a neodborne zašiť, aby vyzerali „drsňáci“. Nechutné piercingy a tetovanie, to je už aj u nás.

Keby sa sústredili na vnútornú krásu a  navonok neprejavovali svoju tvrdosť. Ale žiaľ nie je to tak.

Nezdá sa vám, že sa naše dievčatá – a nielen oni - aj navonok správajú škaredo? Aby sa neodlišovali od iných, tak kopírujú hrubosť, neslušnosť a bezcitnosť. Dokonca si vymýšľajú príbehy s chlapcami, aby ich niekto neupodozrieval, že sú panny.

Nám akoby nehrozil farizejizmus. Hanbíme sa za vieru, za slušnosť, čestnosť?

Potrebujeme si pripomínať a najmä žiť Pavlovo: ja sa za evanjelium nehanbím.

Dlhá, 13.10.2015