Rim 8, 1-11, Lk 13, 1-9

Na Detve sme mali na fare gazdinku Madlenku, ktorá mala už vyše osemdesiatky, ale bola veľmi čiperná.

Raz som vyhodil rezané zvädnuté (podľa mňa) kvety. Ona ich zbadala zobrala, pritúlila k sebe so slovami: Chúďatka moje! Veď oni ešte žijú. Zobrala ich a dala do vody.

Neviem či pod jej vplyvom, ale vlani na jar, keď nám v bývalej farnosti zvädol veľký črepnikový kvet, zobral som ho, zrezal polieval a čakal. Bolo to až nejako v auguste, keď som ho chcel vyhodiť. Ako som bral ten veľký črepník, zbadal som malé púčiky. Keď som odchádzal z tej farnosti mal už do 50 cm.

Dnes sme počuli ako záhradník povedal: „Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.“

 Myslím, že tým záhradníkom je Pán Ježiš, ktorý nám necháva čas. Tak sme vlastne pri pokračovaní včerajších myšlienok o skúmaní času.

K čomu dostávame čas? K pokániu, ako sme počuli. Aby sme nezahynuli ako Galilejčania a tí v Siloe.

Pokánie má rôzne aspekty a dosť sme už o ňom počuli. Pozrime sa naň zo zorného uhla sv. Pavla: Lebo tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne. A zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj. Veď zmýšľať podľa tela je nepriateľstvom voči Bohu, lebo sa nepodriaďuje Božiemu zákonu – a ani sa nemôže. A tak tí, čo žijú telesne, nemôžu sa páčiť Bohu.

Myslím, že sme pochopili. Dostávame do daru čas, aby sme duchovne zmýšľali. No a samozrejme aj konali. 

Turzovka, 24.10.2015