Múd 18, 14-16; 19, 6-9, Lk 18, 1-8 

Viezol som ráz kamaráta a dosť sme sa ponáhľali.

Keď sme prechádzali cez Bojnice hovorí: Zastav, lebo tu v nemocnici potrebujem od primára predpísať lieky pre mamu. Bol práve čas vizít, tak som si povedal: To sa dočakame a nič nestihneme. Prišiel takmer obratom. Na otázku ako to dokázal odpovedal: Primár mi povedal, že som zdravo drzý. To veru bol. Vizita nevizita šiel za nim a hotovo! Neviem či zdravo, ale drzý určite bol, lebo pri vizite sa primára nik neodvážil vyrušiť.

Takto „zdravo drzá“ bola aj vdova z dnešného evanjelia, ktorá chodila za sudcom, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil a chodila za nim s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘

Pán Ježiš túto neodbytnosť využil, aby svojim poslucháčom, teda i nám odkázal: A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni.

Pán Ježiš nám dnes pripomína to čo čítame u evanjelistu Matúša (7,11): Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia.

Takže Ježiš nás povzbudzuje k dôvere k Bohu, aby sme sa úprimne, s dôverou vytrvalo modlili, prosili.

Pozornému poslucháčovi sa však môže vynoriť otázka: A nie sme aj my „zdravo drzí“, alebo povedzme to jemnejšie – neodbytní, keď takto vyrušujeme, obťažujeme Boha? Sme! Preto aj vo výzvach k modlitbe Otčenáša často počujeme: osmeľujeme sa povedať. V minulosti sa do modlitieb často vkladalo slovíčko „ráčil“... Nikdy by sme si nedovolili Boha volať Otcom, keby nám to nedovolil Pán Ježiš. Preto v liturgii je táto formula: Na príkaz nášho spasiteľa a podľa jeho božského učenia osmeľujeme sa povedať. Boh nám dovoľuje volať ho Otcom a dovoľuje nám obťažovať ho.

Prečo? Lebo je láska. Dokonca sám prišiel na tento svet. V prvom čítaní sme počuli: Keď všade vládlo hlboké ticho a noc v svojom behu prešla polovicu cesty, tvoje všemohúce slovo zoskočilo z neba, z kráľovského trónu, ako tvrdý bojovník doprostred zeme odsúdenej na skazu. Tito slova sú  v liturgii pripomínané na Vianoce, lebo nám pripomínajú príchod – narodenie Pána Ježiša na svet. Prišiel nás zachrániť tak, ako starozákonný ľud z egyptského otroctva. Počuli sme to v takomto poetickom vyjadrení: Ich tábor zahalil oblak, kde bola predtým voda, vynorila sa suchá zem: z Červeného mora nehatená cesta, zelená pažiť z prúdu dravého. Keď po nej prešli, celý národ, pod ochranou tvojej ruky, videli tvoje divy zázračné. Pásli sa ako paripy, poskakovali ako barance a velebili teba, Pane, svojho záchrancu.

Takže môžeme, máme obťažovať Boha. Je tu však otázka: nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“

Turzovka, 14.11.2015