Sk 5, 17-26, Jn 3, 16-21
Nad dnešným evanjeliom uvažujme na základe myšlienok z duchovnej pozostalosti pápeža Františka.
Uvedenie:
V tomto čase, keď je potrebná veľká jednota medzi nami, medzi krajinami, modlime sa dnes za Európu: aby sa Európe podarilo dosiahnuť túto jednotu, túto bratskú jednotu, o ktorej snívali otcovia zakladatelia Európskej únie.
Úvaha:
Tento úryvok z Jánovho evanjelia, 3. kapitola (porov. Jn 16-21), dialóg medzi Ježišom a Nikodémom, je pravdivým teologickým pojednaním: všetko je tam. Kerygma, katechéza, teologická reflexia, parenéza... V tejto kapitole je všetko. A zakaždým, keď ju čítame, nachádzame viac bohatstva, viac vysvetlení, viac vecí, ktoré nám pomáhajú pochopiť Božie zjavenie. Bolo by dobré čítať ju mnohokrát, aby sme sa priblížili k tajomstvu vykúpenia. Dnes sa budeme zaoberať len dvoma bodmi z toho všetkého, dvoma bodmi, ktoré sa nachádzajú v dnešnej pasáži.
Prvým je zjavenie Božej lásky. Boh nás miluje a miluje nás – ako hovorí svätec – až do šialenstva: Božia láska sa zdá byť hlúposťou. Miluje nás: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna" (Jn 3,16). On dal svojho Syna, poslal svojho Syna a poslal ho, aby zomrel na kríži. Zakaždým, keď sa pozrieme na kríž, vidíme túto lásku. Kríž je práve veľkou knihou Božej lásky. Nie je to predmet, ktorý by sa dal umiestniť sem alebo tam... Nie. Je to práve vyjadrenie Božej lásky. Boh nás miloval takto: poslal svojho Syna, z lásky sa vyprázdnil na kríži. „Boh tak miloval svet, že dal svojho Syna".
Koľko ľudí, koľko kresťanov trávi čas pozeraním sa na kríž... a tam nájdu všetko, pretože Duch Svätý im dal pochopiť, že je tam všetko poznanie, všetka Božia láska, všetka kresťanská múdrosť. Pavol o tom hovorí, keď vysvetľuje, že všetky jeho ľudské úvahy sú do istej miery užitočné, ale že pravé uvažovanie, najkrajší spôsob myslenia, ktorý všetko vysvetľuje, je Kristov kríž. Je to „ukrižovaný Kristus, ktorý je pohoršením" (porov. 1 Kor 1,23) a bláznovstvom. ale je cesta. To je Božia láska. Boha, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna" (Jn 3,16). A prečo? „Aby nezahynul ten, kto v neho verí, ale mal večný život" (v. 3,16). Láska Otca, ktorý chce mať so sebou aj svoje deti.
Pozerať sa v tichosti na kríž, pozerať sa na rany, pozerať sa na Ježišovo srdce, pozerať sa na celok: ukrižovaného Krista, Božieho Syna, zničeného, poníženého... z lásky. Toto je prvá myšlienka, ktorú nám dnes ukazuje toto teologické pojednanie, ktoré je Ježišovým dialógom s Nikodémom.
Druhý je bod, ktorý nám tiež pomôže: „Svetlo prišlo na svet a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé" (Jn 3,19). Sú ľudia – niekedy aj my – ktorí nemôžu žiť vo svetle, pretože sú zvyknutí na tmu. Svetlo ich oslňuje, nevidia. Sú to ľudské netopiere: vedia sa správať len v noci. A aj my, keď sme v hriechu, sme v tomto stave: netolerujeme svetlo. Je pre nás pohodlnejšie žiť v tme; Svetlo je facka, núti nás vidieť to, čo nechceme vidieť. Ale najhoršie je, že oči, oči duše, vďaka životu v tme, sa tak zvyknú, že nakoniec ignorujú, čo je svetlo. Strácam zmysel pre svetlo, pretože si viac zvykám na temnotu. A toľko ľudských škandálov, toľko prípadov korupcie nám to hovorí. Skazení nevedia, čo je svetlo, nevidia ho. Aj my, keď sme v stave hriechu, v stave odcudzenia od Pána, stávame sa slepými a cítime sa lepšie v tme a vychádzame von, bez toho, aby sme videli, ako slepí, kráčame vpred, ako najlepšie vieme.
Neodmietajme Božiu lásku, ktorá nám poslala Ježiša, aby nás spasil, aby do nás vstúpila a nechala do nás vstúpiť „svetlo, ktoré prináša Ježiš" (porov. v. 19), svetlo Ducha Svätého, ktoré nám pomáha vidieť veci Božím svetlom, pravým svetlom a nie temnotou, ktorú nám dáva „pán temnoty“.
Dve veci dnes:
Božia láska v Kristovi, v kríži, každý deň. A otázka, ktorú si môžeme klásť každý deň: „Kráčam vo svetle alebo chodím v tme? Som Božie dieťa alebo som skončil ako úbohý netopier?"
Homília jeho svätosti pápeža Františka, streda 22. apríl 2020