1 Jn 2, 12-17, Lk 2, 36-40
Čo vieme o prorokyni Anne?
Bola Fanuelova dcéra z pokolenia Aserovho – nič oslovujúce pre nás. Mala 84 rokov – na vtedajšie časy skôr vysoký vek. Bola vdova, žila len 7 rokov so svojim manželom. Prežila teda smrť milovanej bytosti a možno práve vtedy si uvedomila nestálosť pozemských vecí. Jej zranenia ju otvorili Bohu, ktorý je Láska a Život. O deťoch nič nevieme. Vyzerá tak, že jej manželstvo bolo neplodné, ako naznačuje poznámka: Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Tak prekonávala ťažký život vdovy. V tom čase bol osobitne ťažký.
Po sedemročnom manželstve a po smrti milovaného manžela sa zasvätila v akomsi osobnom rozhodnutí Bohu. Sedem rokov žila so svojím manželom a očakávala dieťa a pretože vedela oceniť hodnotu dieťaťa dal sa jej Spasiteľ spoznať v malom dieťati.
Dnes nám evanjelium ukazuje, že v chráme okrem Simeona sa ešte ktosi iný chcel stretnúť s Ježišom, lebo Boh odpovedá na ľudskú túžbu.
Evanjelium Annu nazýva prorokyňou. Prorok je ten, kto hovorí v mene Božom, kto dokáže tlmočiť Božie Slovo do ľudskej reči. Prorokyňa Anna sa stretla s Božím Slovom, ktoré sa v osobe dieťaťa Ježiša stalo človekom.
„Chrám neopúšťala, dňom i nocou slúžila Bohu pôstom a modlitbami.“ Sv. Pavol v liste Timotejovi podobne charakterizuje skutočnú vdovu: „Tá, ktorá je naozaj vdovou a je osamelá, dúfa v Boha a dňom i nocou vytrvalo prosí a modlí sa.“ Lukáš o nej hovorí, že chrám neopúšťala. Chcela byť blízko Bohu. Chcela byť tam, kde je Boh. Takto riešila problém svojej osamelosti. A samota sa pre ňu stala miestom stretnutia s Bohom. Mohla povedať podobne ako pustovníci: „O blažená samota, o samá blaženosť“. Dňom i nocou slúžila Bohu.
Anna vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Ako ďaleko sme poblúdili, keď si chceme z Pána a Boha urobiť svojho sluhu namiesto toho, aby sme mu my slúžili. Židia prichádzali do chrámu čosi obetovať a slúžiť Bohu. My chceme mať dnes zo svojej zbožnosti predovšetkým niečo pre seba a keď chrám tieto naše očakávania nesplní, znechutení odchádzame a hľadáme iného boha, ktorý nám bude lepšie slúžiť a vyhovovať.
Paradox je v tom, že v skutočnosti nám Boh slúži a aj sa za nás a pre nás obetuje a to až tak, ako to zjavuje Ježiš pri poslednej večeri, keď apoštolom umýva nohy. Keď dáva svoje telo a krv ako základ novej obete. A neumýva len naše nohy vodou, ale aj naše duše. On slúži nám a my máme slúžiť jemu. Slúžiť Bohu je najvyššou poctou i odmenou. Anna sa nechcela vzdialiť z Božej blízkosti. Z prítomnosti Božej čerpala silu. Jej duša ustavične volala „Príď Pane!“ A prišiel.
Turzovka, 2024
Reflexiu nad dnešnými čítaniami môžete nájsť i na:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/95-30-december
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/649-30-december-2
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1548-30-december-3
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/2833-30-december-20
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/3278-30-december-21
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/4217-30-december-23