Iz 7, 10-14, Lk 1, 26-38
Judského kráľa Achaza a Jozefa a chudobného tesára z Nazareta, delí sedem storočí, no majú niečo veľmi dôležité spoločné:
obaja pochádzajú z Dávidovej dynastie, sú dedičmi veľkých Božích zasľúbení a musia prejsť skúškou viery a odvahu.
Achazovo srdce bolo ďaleko od toho, aby poslúchalo Boha. Oddával sa modlárstvu a dokonca zaživa upálil svojho vlastného syna ako obetu Molochovi (2 Kráľ 16:3). Keď sýrsko-efraimské jednotky vstúpili do Judska, aby ho zbavili moci, vydesený kráľ poslal verného vyslanca k Tiglat-pileserovi, mocnému vládcovi Asýrie. Ponúkol mu poklady z jeruzalemského chrámu a slová posolstva zneli ako rúhavá modlitba: „Som tvoj služobník a tvoj syn. Poď a zachráň ma...“ (2 Kráľ 16:7).
Vtedy mu Boh poslal proroka Izaiáša a vyzval ho, aby zostal pokojný a dôveroval Bohu (Izaiáš 7:1-14). Spásu Dávidovho kráľovstva nezabezpečia politické opatrenia, ale láska Boha, ktorý je verný svojim sľubom. Aby Achaza posilnil vo viere, prorok ho vyzýva: „Žiadaj znamenie od Pána, svojho Boha. Žiadaj ho, či v hĺbkach podsvetia, alebo hore na výsostiach.“ Kráľova odpoveď znie veľmi pekne: „Nebudem žiadať, nebudem pokúšať Pána“, ale je to len diplomatické vyjadrenie. Achaz jednoducho nechce počúvať Boha, pretože nemieni zmeniť svoje rozhodnutie a posolstvo do Asýrie už s najväčšou pravdepodobnosťou odišlo. Prorok mu hovorí, že Božia vernosť prevažuje nad jeho neverou a že napriek tomu dostane znamenie. Hoci predtým zavraždil svojho syna ako obeť démonovi, jeho mladá manželka (hebrejsky: „alma“) teraz počne a porodí následníka trónu na znak toho, že Boh je s ním a že Dávidov dom nespadne. „Keď odmietame byť verní, Boh zostáva verný, pretože nemôže zaprieť sám seba“ (2 Tim 2,13).
Proroctvo o Emanuelovi nekončí narodením Ezechiáša (2. Kráľ. 16:20), ale siaha do budúcnosti a odkazuje na ďalší, nekonečne väčší znak Božej milosti. Milovaná Jozefova snúbenica z Nazareta čaká narodenie dieťaťa, hoci sa k sebe ešte nenasťahovali a nemali spolu styk. Jozef je spravodlivý človek – Boží priateľ, nechápe tajomstvo, ktoré v sebe nosí. On však počúva Boha, a aj keď nájde to najlepšie riešenie, aké si mohol dovoliť, nepovažuje ho za neodvolateľné: zmení ho, keď zistí, že Božie plány sú iné.
Evanjelium nezaznamenáva žiadne slovo, ktoré povedal, ale štyrikrát zdôrazňuje, aká bola jeho viera: Jozef stojí pred problémom – počúva Boha – prijíma slovo a napĺňa ho (Mt 1:24; 2:14, 21, 22). Poslušnosť Bohu z neho urobila statočného strážcu najväčších Božích pokladov: Mesiáša-Spasiteľa a Jeho panenskej Matky a stáva sa patrónom celej Cirkvi.
V našej viere sú dôležité činy, nie krásne slová. Stojí za to položiť si otázku: Ako mám počúvať Boha, keď sa niečoho bojím a keď musím robiť ťažké rozhodnutia? Zmenil som niekedy názor po tom, čo som sa modlil a počúval Boha cez svedomie, jeho Slovo?
Turzovka, 2024
Pozriete tiež:
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/108-20-december
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1535-20-december-2
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/2402-20-december-19
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/3263-20-december-21
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/3734-20-december-22
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/4205-20-december-23