Gn 44, 18-21. 23b-29; 45, 1-5, Mt 10, 7-15
Rozprával som s najstarším našim farníkom, ktorý zažil vojnu.
Hovoril o tom ako tu prebiehal front. Aj po 70 rokoch si to pamätá a hovorí o tom s bôľom. Z jeho tonu badať, žeby to nechcel prežiť znova.
Ťažko si vieme predstaviť utrpenie a bolesti ľudí, ktorí aj v dnešnej dobe prežívajú vojnové hrôzy, zomierajú, žijú permanentne v nebezpečenstve ohrozenia života, alebo ako utečenci bez nádeje, len s holým životom.
Ľudia biblických časov si veľmi uvedomovali dar pokoja a preto sa zdravili a zdravia: Šalom aleichem - Pokoj s tebou. Vedeli čo to znamená žiť v stálom nebezpečenstve a vojnovej hrôze. Nakoniec, tak je to tam aj v dnešnej dobe.
Aj Pán Ježiš hovorí apoštolom i nám pri eucharistickom stretnutí: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Tak káže svojim apoštolom Pán Ježiš pozdravovať, ako za dá vyčítať z jeho smernice: Keď vojdete do domu, pozdravte ho! Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám.
Zdá sa, že Ježiš káže apoštolom „zobrať“ na cestu iba pokoj a byť jeho šíriteľmi. Ako sa však môže pokoj vrátiť späť? Dá sa zobrať pokoj? To veľmi ľahko. Ľahučko ste prišli o pokoj pričinením nejakého klebetníka, nečestného človeka. To Pán Ježiš nekáže.
Kedy sa pokoj vráti k apoštolom? Vtedy ak splnia to čo im prikázal Majster. Ak nezištné hlásajú evanjelium, ak urobia všetko preto aby pomohli iným nájsť svetlo viery. Vtedy majú apoštolovia čisté svedomie, lebo urobili všetko čo mohli urobiť. Sv. Pavol to vyjadril takto: Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých (1 Kor 9,22).
Samozrejme u „neúspešného“ apoštola je aj smútok, ak niekto nechce prijať nádej evanjelia, ale apoštol si zachová pokoj v duši, ak urobil čo bolo v jeho silách.
Apoštol nesmie arogantne vystupovať ako Jonáš v Ninive. To by nebol šíriteľom Kristovho pokoja. Musí mať na mysli, že všetci sú Božími deťmi a snažiť sa konať ako to vyjadril Nebeský otec cez proroka Ozeáša: Povrazmi láskavosti som ich priťahoval, lanami lásky; bol som im ako ten, čo dvíha dieťa k svojmu lícu, skláňal som sa k nemu a kŕmil som ho.
Srdce sa vo mne obracia, rozhorieva sa vo mne súcit. Nebudem konať v zápale svojho hnevu, nezničím zase Efraim, veď som ja Boh, a nie človek, som Svätý uprostred teba, preto neprídem s hrozbami.“
Viete si predstaviť v akej situácii boli Jozefovi bratia (prvé čítanie), keď im povedal: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta.
Jozef sa však zachoval ako ozajstný brat! Pokračoval: No netrápte sa a nesužujte, že ste ma predali do tejto krajiny, lebo to ma Boh poslal pred vami do Egypta na vašu záchranu.“
V srdciach bratov sa rozhostil pokoj. Prečo? Lebo Jozef nejednal po ľudsky – vlastne až príliš ľudský. Lebo videl, že jeho život riadi Boh. Každý kto ráno odovzdal tento deň Bohu, večer to zažije, lebo uvidí ako ho pekne riadil náš Stvoriteľ.
Ak sme takýmito šíriteľmi evanjelia a jeho pokoja, potom máme v duši pokoj.
Turzovka, 9.7.2015