Sv. Andrej Svorad:
Jeho slovanské meno je Svorad (po poľsky Świerad), kým Andrej je jeho rehoľné meno, ktoré dostal na Zobore v Nitre.
O Svoradovi máme dosť podrobné informácie, lebo jestvuje jeho životopis (spolu s učeníkom Benediktom) Vita Sanctorum eremitarum Andreae confessoris et Benedicti martyris (Život svätých pustovníkov Andreja vyznavača a Benedikta mučeníka). Napísal ho päťkostolský (Pécs) biskup Maurus roku 1064, ktorý ako chlapec (puer scholasticus) osobne videl raz v opátstve v Panónskej hore sv. Svorada. O jeho živote dostal správy od jeho učeníka sv. Benedikta a od jeho zoborského opáta Filipa. Z toho môžeme urobiť záver, že jeho rozprávanie je vierohodné. Najstaršie prepisy tohto životopisu sa nám zachovali zo 14.-15. storočia. Výňatky zo životopisu máme v Záhrebskom breviári z 13. stor. Najlepší výskum o živote sv. Andreja Svorada nedávno vykonal poľský kňaz Jozef T. Milik a uverejnil ho v knihe Świety Świerad (Rím 1966).
Svorad bol Poliak a pochádzal z Poľska, kde sa narodil okolo roku 980. Tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom (okres Nowy Sacz), neďaleko slovenskej hranice, zaznamenáva, že Svorad tam žil v mladých rokoch ako mních. Už z 13. storočia sa zachovala zmienka, že tamojší farský kostol bol a až dodnes je zasvätený sv. Svoradovi.
V južnom Poľsku v tom čase jestvovala metropolia v Krakove, ktorá podľa novších výskumov bola pokračovaním veľkomoravskej metropolie so staroslovienskou bohoslužbou (tzv. glagolskou, čiže rímsko-slovanskou). V duchovnosti sa udržiavali početné stopy východných, čiže byzantských vplyvov, ktoré k nám priniesli sv. Cyril a Metod a ich učeníci. Tento vážny poznatok nám poslúži lepšie chápať záznam životopisca Maura, že Svorad sa riadil podľa reguly sv. Zosima (aspoň v niektorých veciach). Zosimas bol slávny mních v Palestíne v 6. storočí.
No roku 1022 vznikli v Poľsku nepokoje (persecutio christianorum). Kráľ Boleslav Chrabrý totiž z rôznych príčin vystúpil proti tým, čo sa pridržiavali staroslovienskej bohoslužby, a chcel ju odstrániť. Vtedy mnohí, čo sa jej nechceli zriecť, odišli z Poľska buď do Kyjevskej Rusi, buď do Čiech, alebo na Slovensko. Takto roku 1022 prišiel na Slovensko aj Svorad. Jeho životopisec nehovorí, či sa cestou zastavil na Slovensku aj inde, ale zaznamenáva iba jeho konečnú zastávku - keď došiel do Nitry do kláštora sv. Hypolita na Zobore. Tu ho prijal opát Filip a dal mu meno Andrej. Zoborský kláštor sa v tom období (podľa novších výskumov) držal tiež cyrilo-metodskej tradície s východnými vplyvmi. Podľa vyššie spomenutého poľského autora J. Milika bola to "lavra", to znamená kláštor, kde sa okrem spoločného života (cenobiti) mohlo praktizovať aj pustovníctvo (eremiti). No podľa východnej tradície pustovník musel mať viac ako 40 rokov. Preto aj náš Svorad, teraz mních Andrej, sa až po istom čase spoločného života so súhlasom opáta Filipa utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Ten život pozostával v uplatňovaní hesla "Modli sa a pracuj!"
Ľudová tradícia hovorí, že Andrejova pustovňa bola na Skalke pri Trenčíne, nad riekou Váh. No spomenutý autor J. Milik zastáva mienku, že to muselo byť bližšie k Nitre. Keďže v životopise nikde nie je zmienka, že by mních Svorad bol kňazom, musel každú sobotu prísť do kláštora na Zobore, aby sa v nedeľu zúčastnil na eucharistickej liturgii, poprípade si vzal niektoré veci potrebné na živobytie. Je tiež možné, že na Skalku pri Trenčíne sa pobral až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka mnícha Benedikta. Totiž podľa východnej tradície mladší mnísi dostávali staršieho mnícha (starca) za duchovného otca. Tento mních Benedikt po smrti sv. Andreja Svorada pricestoval raz až do kláštora na Panónskej hore, a tam sa ho Maurus vypytoval, čo vedel o živote svojho učiteľa Andreja.
Maurus o tom hovorí takto: "Keď sa ctihodný Andrej usadil vo svojej pustovni, hoci telo klesalo únavou, vždy zachovával pôst, aby sa takto posilňoval v duchovnom živote. Tri dni nejedol celkom nič z lásky ku Kristovi, ktorý sa pre ľudí stal človekom a za štyridsať dní sa postil. Keď nadišiel čas štyridsaťdňového pôstu, podľa príkladu reguly opáta Zosima, v ktorej každý mních dostával na celý čas pôstu 45 datlí, vzal od opáta Filipa, od ktorého prijal rehoľné rúcho, štyridsať orechov, a spokojný s touto potravou, s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia. Počas tých dní, a aj inokedy, keď mu pokrm nestačil na občerstvenie tela a jeho duch sa tým zatemňoval, neustával v robote okrem toho času, ktorý si určil na modlitbu. Bral sekeru a odchádzal hlboko do hory klčovať les. Keď' tam raz, premožený námahou telesnej práce a vysilený pôstom, upadol do bezvedomia a ležal skoro mŕtvy, zjavil sa mu mládenec na pohľad krásny ako anjel, ktorý ho naložil na vozík a odviezol do pustovne. Keď sa prebral z mrákot, do ktorých bol upadol, a poznal, čo s ním urobilo Božie milosrdenstvo, vyrozprával to svojmu žiakovi Benediktovi, ktorý sa s ním zdržiaval v pustovni, a zaprisahal ho, aby o tom nikomu nehovoril pred jeho smrťou.
Po dennej robote si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý by sa mohol nazvať skôr trýznením ako občerstvením. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedadlo používal na spánok. Keď sa jeho telo unavené ospanlivosťou naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil zranený ostrým bodcom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene. Keď mu hlava z ospanlivosti klesala, hneď ho udrel kameň."
Na to jeho životopisec Maurus s udivením poznamenáva: "Ó, neslýchaný spôsob cvičenia sa v cnosti, ktorý ukazuje, aké vzácne je prisľúbené nebo! Ani pokrm, ani odpočinok so svojím márnym pôžitkom nemohli mu odňať večný život a zlý duch nemal k nemu prístup nijakým klamom."
Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným nakázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten vskutku aj prišiel, a neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo zobliekali a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do mäsa. Musela mu spôsobovať ustavičné muky. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa však začalo svätcovo verejné uctievanie, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil. Svorad zomrel asi roku 1034.
Životopisec nakoniec zaznamenal aj dva zázraky, ktoré sa stali na príhovor Andreja Svorada. Prvý zázrak sa stal v lese neďaleko jeho pustovne. Zbojníci, ktorí sa tu skrývali, sa medzi sebou pohádali a jedného svojho druha zabili. Jeho mŕtve telo zavliekli do Andrejovej pustovne a tu ho chceli zasypať zemou. Vtedy však mŕtvy ožil a oni prestrašení utekali preč. On za nimi volal, a keď prišli naspäť, rozpovedal im, že sa vrátil k životu na príhovor sv. Andreja Svorada, a že z tohto miesta neodíde, ale ostatne tam robiť pokánie. Tak sa aj stalo a kajúci zbojník tam žil až do svojej smrti.
Druhý zázrak rozprával opát Filip, lebo sa stal v Nitre. Tu obesili jedného zločinca. Ten však po istom čase prišiel osobne k opátovi a rozprával mu, že kým visel na šibenici, videl vedľa seba Andreja Svorada, ktorý ho tak podopieral rukami, že nezomrel. A keď' sa ľudia rozišli, odviazal ho zo šibenice a oslobodil ho. Nie div, že keď sa rozšírila zvesť o týchto zázrakoch, Andreja začali uctievať ako svätca.
Kde bol pochovaný Andrej Svorad hneď po smrti, presne nevieme. No po istom čase jeho telesné pozostatky, ako aj pozostatky jeho učeníka Benedikta, preniesli a uložili v nitrianskej katedrále, kde sa uctievajú aj teraz. Polooficiálny kult sa začal už roku 1064 na žiadosť kniežaťa Gejzu. Ako sme spomenuli, v tom roku Maurus napísal aj jeho životopis. Najstarším zachovaným svedectvom kultu je omšový formulár na česť sv. Andreja (a osobitný tiež na česť sv. Benedikta). Tieto formuláre vznikli pravdepodobne v Nitre, no ich text sa nám zachoval v Záhrebskom sakramentári (bohoslužobnej knihe) z roku 1091. V modlitbe Secreta (terajšia modlitba nad obetnými darmi) sa Andrej tituluje "náš patrón" (in commemoratione patroni nostri).
Roku 1083 na prosbu kráľa Ladislava pápež Gregor VII. potvrdil kult piatich uhorských svätých: kráľa Štefana, jeho syna Imricha, biskupa Gerarda a mníchov Andreja a Benedikta. Všetci boli vyhlásení za patrónov Uhorska. Sviatok posledných dvoch bol ustálený na 17. júla. V nitrianskej katedrále sa slávil ich sviatok ako sviatok katedrálnych a diecéznych patrónov s liturgickým stupňom "prvej triedy". Po obnove románskeho kostolíka vedľa katedrály v rokoch 1930-31 uložili v ňom ich pozostatky v striebornom relikviári. Pri vykopávkach sa našla kamenná plastika, ktorá znázorňuje stredovekú katedrálu a na nej sedí muž v mníšskom habite (teraz je bez hlavy). Archeológovia a liturgovia vysvetľujú túto plastiku ako sv. Andreja Svorada, patróna katedrály.
Keďže mali od r. 1083 obidvaja naši svätci spoločný sviatok, bolo treba k nemu zostaviť patričné texty. Najstarší text máme zachovaný v Záhrebskom breviári z 13. storočia (medzi rokmi 1279-1290). Čítania sú výňatky zo životopisu biskupa Maura.
Ten istý Maurus ako biskup začal stavať katedrálu v Päťkostolí (Pécs) a na jednom stĺpe (v hlavici) dal zobraziť aj sv. Andreja Svorada.
Ako sme spomenuli na počiatku, v dedine Tropie (dnes diecéza Tarnow) v Poľsku je sv. Andrejovi Svoradovi zasvätený farský kostol, ktorý sa spomína už v 13. storočí. Tu treba dodať ešte zaujímavý fakt. Medzi Nitrou a Tropiem jestvovala dlhotrvajúca tradícia, že majú spoločného patróna sv. Andreja Svorada. Zoborský kláštor posielal farárovi do Tropia každoročne voz s ôsmimi sudmi vína, a to z vinice, ktorú podľa tradície nasadil ešte sv. Andrej Svorad. Dozvedáme sa to zo záznamu o kanonickej vizitácii z roku 1608.
V roku 1224 založil na tomto mieste nitriansky biskup Jakob k úcte Benedikta benediktínsky kláštor.
Mimo Uhorska a Poľska je kult oboch svätcov Andreja a Benedikta rozšírený v mníšskych rádoch benediktínov, kamaldelov a paulínov. Tie rády ich považujú za svojich svätcov. Tak sa stalo, že aj v kláštornom chráme v meste Arezze v Taliansku máme fresku znázorňujúcu našich svätcov.
Na Slovensku sa úcta sv. Andreja Svorada a sv. Benedikta začala šíriť až po prvej svetovej vojne. Dnes sú obaja svätci zaradení do slovenského liturgického kalendára a ich sviatok pripadá na 17. júla. Slováci v Amerike okrem niekoľkých kostolov zasvätili sv. Andrejovi Svoradovi benediktínske opátstvo v Clevelande založené roku 1927. Dôst. pán Mikuláš Šprinc napísal životopis sv. Andreja Svorada vo forme historického románu (vydalo opátstvo v Clevelande roku 1952).
Sv. Benedikt Stojislav bol učeníkom sv. Andreja Svorada. O jeho živote toho vieme veľmi málo. Jediným prameňom je Vita Sanctorum eremitarum Andreae confessoris et Benedicti Martyris, ktorej autorom je päťkostolský biskup Maurus. Biskup Maurus poznal Benedikta osobne a od neho sa dozvedel podrobnosti o pustovníckom živote sv. Andreja. V tom životopise spomína Benedikta iba mimochodom a venuje mu len jeden súvislý odsek. Uvádzame ho v plnom znení.
"To, čo som tu napísal (o sv. Andrejovi), dozvedel som sa od spomínaného jeho učeníka Benedikta. Ten sa po smrti svojho duchovného otca rozhodol bývať na tom istom mieste. Keď po tri roky podľa príkladu svojho učiteľa viedol veľmi prísny život, prišli k nemu zbojníci a v nádeji, že uňho nájdu mnoho peňazí, odviedli ho nad rieku Váh, tam ho zviazali a hodili do vody. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale nemohli ho nájsť. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby čosi pozoroval. To bol znak, že na tom mieste treba hľadať telo. Istý muž sa teda ponoril do vody a našiel Benediktovo telo. Bolo neporušené, akoby bol iba nedávno zomrel. Pochovali ho v bazilike sv. Emeráma mučeníka, v tom istom hrobe, kde ležali kosti jeho duchovného otca sv. Andreja."
Toto je všetko, čo o ňom vieme. Je isté, že Benedikt je jeho rehoľné meno a že predtým mal slovanské meno. Poľskí autori hovoria, že sa predtým volal krstným menom Stojislav. Biskup Maurus o jeho pôvode nehovorí. Až neskôr poľský kronikár Ján Dlugoš vo svojej kronike k roku 998 uvádza obidvoch svätcov ako Poliakov: "ex Polonia egressi, intraverunt Pannonias" (odišli z Poľska a prišli do Panónie). Zdá sa však pravdepodobnejšie, že Dlugošova správa sa opiera o neskoré pramene, a preto jej nemožno prikladať veľký význam. My považujeme sv. Benedikta za Slováka zo Slovenska, ktorý zrejme vstúpil najprv do zoborského kláštora a až neskôr bol daný sv. Andrejovi Svoradovi za pomocníka v starobe a za učeníka. No prežil svojho učiteľa iba o tri roky. Podľa Maurovej správy ho asi roku 1037 napadli zbojníci a žiadali od neho peniaze. Keďže im nemal čo dať, mysleli si, že má peniaze skryté a chce ich zatajiť. Preto ho odviedli k Váhu, tam ho zviazali a hodili do vody. Maurus referuje aj o tom, ako o rok našli jeho telo vo vode.
Podľa tradície pustovňa sv. Benedikta (a teda aj sv. Andreja Svorada) bola na Skalke pri Trenčíne. V stredoveku tu vzniklo jemu zasvätené benediktínske opátstvo. Opátstvo neskôr zaniklo a ostali z neho iba zrúcaniny a kostol, ktorý dal v tridsiatych rokoch obnoviť nitriansky biskup dr. Karol Kmeťko.
Biskup Maurus nás informuje, že Benedikta pochovali v Nitre v katedrále sv. Emeráma v hrobke sv. Andreja Svorada. Odvtedy obidvoch svätcov uctievali spolu.
Polooficiálny kult sv. Benedikta vznikol na žiadosť kniežaťa Gejzu roku 1064. Potvrdil ho pápež Gregor VII. roku 1083. Obidvaja svätci sa stali patrónmi Uhorska.
V Záhrebskom sakramentári z 11. storočia máme osobitné omšové texty pre oboch svätcov. Pritom je sv. Benedikt na prvom mieste, lebo sa uctieval ako mučeník. V kolekte (modlitbe dňa) sa o Benediktovi hovorí, že ho Pán Boh ustanovil za ochrancu celého nášho národa ("Deus qui beatum Benedictum... totius gentis nostrae fecisti provisorem... praestat ut eum apud Te indefessum sentiamus intercessorem").
Od roku 1083 jestvuje už spoločný text bohoslužby pre oboch svätcov. V ňom niet takých výslovných domácich narážok.
Ďalšie osudy kultu sv. Benedikta sú spoločné so sv. Andrejom Svoradom. Ich spoločný sviatok pripadá na 17. júla. Keďže však Benedikta možno oprávnene pokladať za Slováka, mali by sme ho viacej ctiť ako "ochrancu celého nášho národa" - "totius gentis nostrae provisorem".
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991