Nm 13, 1-2a. 25 – 14, 1. 26-29. 34-35, Mt 15, 21-28

 Príklady obetavosti matiek nemusíme hľadať ďaleko. Mnohé, čo ste tu matkami, ste to dokázali v praktickom živote.

Neprekvapuje nás preto vytrvalosť kanaánskej ženy. O to viac nás prekvapuje postoj Ježiša. Viem, odpovieme: Bola to skúška. Pán skúšal jej vieru. Samozrejme, skúšku berieme z pohľadu človeka nie Boha. Veď Boh vie ako človek obstojí, nepotrebuje ho skúšať. Potrebuje to človek? Domnievam sa, že áno. Tá žena rástla vo vytrvalosti viere. Preto o nej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ Zdá sa, že táto matka i vďaka spomínanému citu odhodlanie mala, táto skúška bola možno viac kvôli okoliu – príslušníkom starozákonného ľudu. Slovami: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“, ich možno chcel Pán vyprovokovať k uvedomeniu si, že oni by mali byť prvý v raste vo viere.   

Hovoril som o prekvapovaní. Je tu však niečo šokujúce. Nie sú to tvrdé slova: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ To zapadá do orientálneho koloritu vyjadrovania sa. Šokuje nás (mňa isto) čo je trochu naznačené v evanjeliu a otvára sa v prvom čítaní: Boh si volí jeden národ a ostatné majú byť vyničené? Počúvame tam: Medzitým sa Kaleb usiloval utíšiť šomranie ľudu, ktoré vznikalo proti Mojžišovi, a zvolal: „Poďme a zaujmime krajinu, veď ju vládzeme dobyť.“ A ako vieme a budeme ďalej čítať, aj ju  dobyli.

Dnes k tomu iba toľko: Kde sa zobral v úvode spomínaný cit obetavosti a lásky v srdci človeka? Nie je z hmoty. Vpísal ho do srdca človeka Boh. Myslite, že Boh mal rád iba jeden národ? Ostatné chcel vyhubiť? Asi sme v tom zajedno, že nie! V jednom národe udržiaval vieru, aby bol znamením pre ostatné národy. Aby cez tento národ prišli k poznaniu Boha a tým k večnej spáse. Túto večnú záchranu dáva náš Nebeský otec na prvé miesto. Preto aj tvrdosť tu na zemi a smrť. Len aby sme bolo zachránení pre večnosť.

Turzovka, 5.8.2015