Rim 6, 19-23, Lk 12, 49-53

Viac ako inokedy vidíme, že vo svete je veľký chaos.

Chýba duchovná stabilita. Aj to má za dôsledok vojnový stav v mnohých oblastiach. Preto nám ľahko môže napadnúť, že svet sa vyšmykol Bohu z rúk.

Pritom problém je v tom, že sme prenechali riadenie sveta neveriacim. A to preto, že nežijeme správne vieru, podľahli sme bludu kvietizmu (z latinského quies, kľud, pokoj, odpočinok). Kvietizmus je forma kresťanskej viery, ktorý znamená úplnú pasivitu duše, ktorá je blaženej preto, že je spojená s Bohom. To vedie k zrieknutiu sa aktívnej činnosti, ľahostajnosť k dobru i zlu, zmierenie sa s každým utrpením a bezpodmienečné podriadenie sa božej vôli. Teda nechanie všetkého na Boha. Toto učenie, zastávané v 17. storočí pani Guyonovou a Fénelom, vedie najmä k potlačeniu zodpovednosti odmietaním akejkoľvek individuálnej iniciatívy. Nejaký kresťanský budhizmus.

Ježiš mal iný názor. Očakáva aktivitu. Povedal svojim učeníkom: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Oheň svojej lásky, učenia. Jeho láska je odmietaná, jeho učenie nenasledované. Preto hovorí, že bude trpieť. To je spomínaný  „krst utrpenia“. Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane!

To sa dialo za jeho života a deje sa to aj teraz. Aj teraz platí: Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“

Teda žiadna pasivita, žiaden kvietizmus. Skôr než sa budeme tešiť z nebeskej blaženosti, musíme si tu niečo odpracovať – angažovať sa!

Turzovka, 26.10. 2023