Júsef Machlúf sa narodil ako piate dieťa nemajetných rodičov Antúna a Brigidy Machlúfových, maronitských katolíkov.
Rodina žila v malej horskej dedine Békaa Kafra (aj Bika-Kafra) 140 km severne od Bejrutu. Keď mal Júsef tri roky, jeho otec zomrel. Následne sa mama druhý raz vydala za poctivého a zbožného diakona menom Ibrahim. Vychovávaný bol svojím strýkom.
Júsef pocítil prvé náznaky rehoľného povolania v štrnástich rokoch. Už v roku 1851 sa rozhodol vstúpiť do kláštora v Mjafuku, kde prežil rok svojho noviciátu. V druhom roku bol poslaný do kláštora v Annaji, kde 1. novembra 1853 zložil mníšske sľuby. V rokoch 1853 – 1859 študoval za kňaza v meste Kfiffán. Teologické štúdiá dokončil 23. júna 1859, kedy bol vysvätený za kňaza. Následne pôsobil v kláštore Annaja kde strávil ďalších šestnásť rokov.
15. februára 1875, po mnohých rokoch v kláštore v Annaji dostal otec Šarbel povolenie k odchodu do malej a odľahlej pustovne svätých Petra a Pavla. Podľa legendy tak predstavený učinil potom, čo Šarbel dokázal zapáliť oheň v lampe, kde služobníctvo zo žartu zamenilo olej za vodu. Pustovňa sa nachádzala vo výške 1350 metrov nad morom. Tam sa spájal s Kristom modlitbami, manuálnou prácou, prísnym sebaovládaním a pôstom. Šarbelova cela mala len 6 m². Pod habitom stále nosil drsnú košeľu a spal len niekoľko hodín. Stravu prijímal raz denne.
15. decembra 1898 Šarbel utrpel počas liturgie mŕtvicu a o týždeň zomrel na Štedrý deň roku 1898 pred Sviatosťou oltárnou. Jeho spolubratia ho našli na podlahe kaplnky. Keď umývali jeho telo, zo svätostánku sa objavilo veľké svetlo. Mnísi to považovali za viditeľné znamenie neba. Vonku silno snežilo a vial ostrý vietor. Všetky cesty k pustovni boli zaviate a tak nikto nemohol informovať dedinčanov o Šarbelovej smrti. Napriek tomu v ten deň ľudia v okolí podľa legendy spoznali, že Šarbel bol povolaný do neba. Mladí muži sa vydali s lopatami odhádzať sneh, aby sa dostali do pustovne a doniesli telo do kláštora v Annaji.
Neporušené telo zosnulého bolo uložené v kláštore svätého Marona v Annaji. Bolo podrobené lekárskym testom a potvrdilo sa, že tkanivo nejaví žiadne známky rozkladu. Telo vydávalo zvláštnu vôňu a uvoľňovalo načervenalú tekutinu neznámeho pôvodu. Šarbelovo telo bolo následne minimálne štyrikrát exhumované, v rokoch 1899, 1927, 1950 a 1955. Po pohrebe sa nasledujúcich 45 dní viacerým svedkom zdalo, že miesto, kde ležalo telo Šarbela, bolo osvetlené bielym svetlom. Po štyroch mesiacoch od mníchovej smrti hrob otvorili a našli telo v neporušenom stave. Telesné pozostatky obliekli a vystavili v kláštornej kaplnke. Časom spozorovali, že z pórov na Šarbelovom tele vyteká zvláštna tekutina.
Ďalšia exhumácia v roku 1927 odhalila, že Šarbelove pozostatky sú stále v neporušenom stave, mali mať dokonca teplotu žijúceho človeka. Mníchovo telo uložili do novej rakvy zo zinku a uložili do hrobky. V roku 1950 spozorovali, že z okraja hrobky začala vytekať olejnatá tekutina, neskôr nazvaná olej svätého Šarbela. Maronitský patriarcha nariadil opätovnú exhumáciu, pri ktorej zistili, že telo je stále neporušené. V nasledujúcich mesiacoch bol v Annaji zaznamenaný veľký počet zázračných uzdravení. K Šarbelovmu hrobu začali prichádzať pútnici z celého sveta a všetkých vierovyznaní – kresťania, moslimovia, budhisti, hinduisti, židia ale i ateisti.
Pri ďalšej exhumácii v roku 1952 našli Šarbelove pozostatky ponorené v olejnatej tekutine, ktorú jeho telo neustále vypúšťalo. Túto tekutinu začali zachytávať a v ampulkách rozosielať po celom svete. Státisíce ľudí veria, že sa vďaka tejto relikvii uzdravili z vážnych ochorení. Aj pri štvrtom otvorení rakvy v roku 1955 telo nejavilo žiadne známky rozkladu.
V priebehu 20. storočia sa objavilo viacero prípadov zázračných uzdravení ľudí spojených s Šarbelom Machlúfom. Svätcov hrob v kláštore v Annaji sa stal pútnickým miestom. Mnohí z pútnikov, medzi ktorými boli aj nekresťania, bolo zázračne uzdravených na tele aj na duši. Otec Šarbel bol z tohoto dôvodu pápežom Pavlom VI. dňa 5. decembra 1965 počas Druhého vatikánskeho koncilu vyhlásený za blahoslaveného. Následne bol taktiež svätorečený rovnakým pápežom 9. októbra 1977. Prípadmi pre dosvedčenie jeho svätosti bolo zázračné vyliečenie mníšky Marie Abdel Kamari v roku 1950 pri návšteve Šarbelovho hrobu, vyliečenie Iskandara Naim Obeida z obce Baabdat a vyliečenie Mariam Awadovej z obce Hammana.
Pozrite tiež: