Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

25. mája 1887 sa v malej talianskej dedinke Pietrelcina do rodiny roľníka Grazia a jeho manželky Giuseppy Forgione narodil František, pomenovaný po sv. Františkovi z Assisi. 

Pokrstili ho hneď na druhý deň, lebo bol veľmi slabý. Dali mu meno Francesco. Bol v poradí druhým synom Grazia Forgiona (+1946) a Márie Giuseppy Di Nunzio (+1929). Rodičia boli chudobní, jednoduchí ľudia. Boli analfabeti. Ich vieru "z počutia" živila horlivá modlitba. V takejto atmosfére chudoby a prostej nábožnosti vyrastal budúci františkán kapucín. Bol citlivým a jemným dieťaťom.

Pre slabé zdravie musel prerušiť školu, čo ho však príliš netrápilo. Chudoba, ktorá doma vládla, prinútila otca Grazia Forgiona odísť „za chlebom" do Severnej Ameriky. Po starostlivej príprave, v desiatom roku života, Francesco Forgione pristúpil k prvému svätému prijímaniu. Hlboko prežíval šťastie prameniace zo zjednotenia s Kristom. O dva roky prijal sviatosť birmovania. Cítil sa vtedy ako dospelý kresťan, ktorý sa díva na svet očami viery.

Matka sa napriek chudobe postarala o synovo vzdelanie, aby nebol analfabetom. Pod vedením miestneho učiteľa Domenica Tizzaniho skončil Francesco trojročnú základnú školu. Učiteľova mienka o ňom, ktorú vyjadril pred matkou, bola nasledovná: „Musím ti úprimne povedať, že nebudeš mať z neho veľkú radosť. Je fyzicky slabý a na učenie nemá veľké vlohy. Je to obyčajný človek." A takýmto obyčajným, prostým, nenáročným človekom ostal do smrti.

Ani názor učiteľa Máriu Giuseppu neodradila od toho, aby pre syna zabezpečila ďalšie vzdelanie. Na jej žiadosť začal Francesco študovať na gymnáziu, hoci to značne zaťažovalo skromný domáci rozpočet. Učil ho tam Angelo Caccavo, zbožný a známy človek, ktorý tridsať rokov učil mládež z Pietrelciny a okolia. Francesco vtedy otcovi do Ameriky okrem iného napísal: „Teraz som u nového učiteľa. Učenie mi ide čoraz lepšie, čo teší mňa a rovnako aj mamu." Za dva roky Francesco zvládol látku z troch tried gymnázia.

Z týchto rokov si Francesca pamätajú ako slušného a dobre vychovaného chlapca. Jeho neposlušnosť spočívala iba v tom, že radšej spal na holej zemi s kameňom pod hlavou ako na posteli, ktorú mu pripravila matka. Na Francesca urobil veľký dojem mladý kapucín, brat Kamil, ktorý prišiel do Pietrelciny ako kveštár vyberať almužnu. Páčila sa mu jeho brada a hnedý habit, dobre vystrihnutý a priliehavý. 

Stal sa kapucínom, ako šestnásťročný si v roku 1902 obliekol kapucínsky habit. Prijal meno Pio. Po siedmich rokoch štúdií bol roku 1910 vysvätený za kňaza.

 Celý jeho život bol poznačený utrpením a nadprirodzenými zásahmi. 20. septembra 1918 páter Pio, kľačiac pred svojím veľkým krížom, dostal stigmy – rany ukrižovaného Ježiša Krista. Tým sa stal prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Cirkvi.

Lekár, ktorý skúmal tieto rany, mohol len konštatovať, že rany nemajú prirodzený pôvod. Nejaký čas pred smrťou r. 1968 stigmy zmizli a nezostala po nich žiadna jazva. Koža bola úplne obnovená. Mnohí, ktorí sa s ním stretli, hovorili, že krv, vytekajúca zo stigiem, mala vôňu kvetov. Okrem tejto nadprirodzenej skutočnosti mal Páter Pio dar bilokácie a vedel aj čítať v ľudských srdciach. Prichádzalo za ním toľko ľudí, že často spovedával 10-12 hodín denne. Správne odhadol, čo penitenti potrebovali a vždy našiel to správne slovo, aby priviedol ľudí bližšie k Bohu.

Zomrel 23. septembra 1968 ako 81-ročný. Na jeho pohrebe bolo prítomných okolo stotisíc ľudí. 16. júna 2002 ho Sv. Otec Ján Pavol II. na námestí sv. Petra v Ríme svätorečil. Do Ríma putovalo vtedy vyše pol milióna pútnikov.

 Miesta, kde žil Páter Pio, patria k významným cieľom pútnikov z celého sveta.

Zdroj: Životopisy svätých