Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

1 Kor 12, 12-14. 27-31a, Lk 7, 11-17 

Smutný a bolestivý je vždy pohľad na pohrebný sprievod.

Dokonca aj pre nezainteresovaného a sebca. Veď stačí si pomyslieť: Aj ja budem v takej podobnej situácii.

Ako vnímal v Naime pohrebný sprievod Ježiš?

Asi vnútorne cítili, že takto si to Stvoriteľ – Jeho Nebeský otec, na začiatku neprial, ani nepredstavoval. Že toto nebolo v pôvodnom stvoriteľskom pláne.

Pre všetkých to v tomto prípade bolo o to bolestnejšie keďže zomrel mladý muž, ktorý mal celý život ešte len pred sebou. Ostala po ňom len jeho osamotená matka a tá je navyše vdova. Nemá už teda nikoho a zostáva na tomto svete sama. Toľko sme sa zatiaľ dozvedeli. Vskutku, veľmi smutné, bolestivé, priam až tragické.

I keď je pravda, že za smrť si človek môže v podstate sám, veď Pán Boh, ktorý nás stvoril na svoj obraz, nám chcel dať aj večnosť. To len my sami sme sa o ňu pripravili svojou neláskou a vzburou voči Bohu, predsa v takejto chvíli stretnutia s úbohou, užialenou a uplakanou matkou, sa nám takéto úvahy nezdajú primerané a vhodné.

Tak to cíti aj Ježiš. Keď vidí pohrebný sprievod a hlboko zranenú matku, predovšetkým prejavuje súcit. Vie totiž veľmi dobre, aká budúcnosť čaká túto vdovu. Vie, že to nebude nič dobré. Ak nemá už žiadnych iných príbuzných, ktorí sa by sa o ňu v starobe postarali, potom ju nečaká fakt nič dobré. Dôchodky neexistovali, môže to dokonca dopadnúť tak, že skončí na ulici a bude musieť žobrať, aby vôbec prežila. A tak, keď sa s ňou stretáva Ježiš, neutešuje ju tým, že síce je to kruté, čo sa stalo, ale musí to tak byť, lebo ľudia v raji si zvolili cestu bez Boha a stali sa neposlušnými. Povieme to moderne: To by Ježiš fakt „zabil“. To by poriadne prestrelil.

Ježiš má však naviac. On pozostalej vdove hovorí : Neplač! Akože neplač? Veď čo iné sa dá robiť v takejto zúfalej chvíli? Iba plakať. V tejto chvíli však Ježiš preberá všetku iniciatívu do rúk, dotýka sa már, na ktorom mŕtvy chlapec leží a zastavuje sprievod. Všetci boli v očakávaní, o čo tomuto učiteľovi z Nazareta ide. Čo tým všetkým chce dosiahnuť? Chce na seba azda takýmto spôsobom upútať pozornosť? To, nie! To, čo sa v tej chvíli vysloví, nečaká asi nikto: Mládenec, hovorím ti, vstaň!

Mŕtvy sa posadil a začal rozprávať. A dal ho jeho matke. To, čo sa v tej chvíli odohralo, sa nedialo ani nedeje každý deň, milí priatelia. Bolo to vzkriesenie. Bol to nový stvoriteľský akt, ktorý tu Ježiš vykonal. Prostredníctvom tohto aktu mohol oživeného syna opäť dať svojej matke, a tak utíšiť jej žiaľ a prekonať jej bolesť. Smútok v tej chvíli vystriedala úprimná radosť vychádzajúca z hĺbky duše. Beznádej a zúfalstvo sa v tej chvíli premenili na nádej a víziu peknej životnej perspektívy. Jediného syna dal jeho matke. On sám pritom ako takisto jediný Syn svojho Otca sa nám však dal, odovzdal. Chlapcovi z Naim život vrátil, no toho svojho sa vzdal pre nás a kvôli nám. To všetko môže Ježiš. To všetko dokáže jeho mocné stvoriteľské slovo. To všetko zmôže jeho súcit.

Turzovka, 13.9.2022