Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

 Jn 6,22-29

 V Detve, hoci bola totalita a práve po normalizácii, bola dosť odvážna mládež a tak sme sa pravidelne stretávali. Vytvorilo sa tam dobré spoločenstvo z ktorého vyšli mnohé dobré rodiny i traja kňazi.

Medzi nimi bol aj mladík Jozef. Ten po čase chodil medzi nás iba vtedy, keď niečo potreboval. Raz prišiel za mnou lebo si chcel požičať auto. Začal zoširoka. Ako sa mám, čo nove? Ja: Jozef, čo chceš, lebo sa ponáhľam? Všetci zo spoločenstva mali s ním také skúsenosti. Nie je to tak s každým z nás? Just. Položme si otázku prečo chodíme za inými? Možno je hmotná vec, možno chceme radu, dobre sa pri ňom cítime... Či chceme aj my pomôcť?

 Pán Ježiš odhalil súčasníkov. Vyčíta im, že prišli pre pomíňajúce vecí.

Pán Ježiš chce, aby sme chodili za nim pre to, čo môže dať len on. Zdá sa, že nevyčíta ani to ak by sme chodili za nim kvôli zázrakom – znameniam. Veď sme počuli: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Chce, aby sme ho nehľadali kvôli nasýteniu tela. Na to nám dal ruky a prírodu aby sme si pripravili pokrm.

Prečo máme chodiť za Ježišom? Pán Ježiš nám to povedal: Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka.

Teda za pokrmom, ktorý ostáva pre večnosť. Tým pokrmom je Ježiš. Nielen Eucharistia, aj jeho  slovo, on ako osoba. Máme ísť za nim aby sme konali Božie skutky.

Vysvetľuje:  „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Tak veriť, ako píše sv. Jakub: Viera bez skutkov je mŕtva.

To, že od Boha iba dostávame trápilo sv. Katarínu Siensku. Čudovala sa tomu, že ju Ježiš miluje, hoci on z toho nič nemá a ona sa mu ničím nemôže odvďačiť. Preto si raz povzdychla, že by mu rada urobila niečo úplne ne­zištne, bez odmeny. Ježiš sa usmial a povedal jej: „Mne nemôžeš poslúžiť v ničom, ale môžeš pomáhať svojmu blížnemu. Je nemožné, aby si milovala nezištne, bez akejkoľvek odmeny mňa samého. Ale postavil som ti po boku blížneho, aby si mohla jemu urobiť to, čo chceš urobiť mne: milovať ho nezištne, bez odmeny, bez výho­dy“. Preto dokázala ako 20 ročná obetavo a s veľkou láskou slúžiť najpostihnutejším malomocným.

Tu vidíme prečo svätci robili také charitatívne diela!

Dozvedeli sme sa, že je potrebné mať skutky viery a to je láska.  Byť veriaci, znamená byť nasmerovaný na iného.

Kedy ideme správne za iným? Prečo nie aj sebecky – teda vtedy, keď potrebujeme aby nám pomohol. Má to byť vyvážené, aj ja mám pomáhať. Nemala by to byť ako obeta. Iný to nesmie tak pociťovať! Ako sa to dá?

Charitatívni ľudia žasnú nad človekom. Vidia v ňom Božie dielo. V každom. Službou človeku ďakujú Bohu.

 Obeta musí byť láska, ináč to nie je nič, iba farizejstvo.

 Turzovka, 20.4.2015