Iz 55, 10-11, Mt 6, 7-15 

Poznal som jedného pána, s ktorým som sa veľmi zblížil.

Keď som končil pôsobenie v jeho meste, slzil a aj mne bol za ním smutno. Nechodil do kostola, ani k sviatostiam, aj keď členovia jeho rodiny boli pravidelnými účastníkmi sv. omši a prijímali sviatosti. Raz sa mi zdôveril, že sa dávnejšie spovedal a spovedník mu dal za pokánie (povedal - „za pokutu“), modliť sa niekoľko rokov nejaké modlitby. Nepamätám už koľko rokov a aké modlitby to mali byť. Povedal, že to dodržal, ale „viac mu do kostola a na spoveď, nepôjdem“. Vysvetľoval, že bol roky vysťahovaný do pohraničia (v okrese Krnov), lebo nechcel podpísať pôdu do JRD a vo vyhnanstve nemohol chodiť do kostola a ešte aj od kňaza bol ukrivdený. Na sklonku života vraj prijal sviatosti.

Vidíme nesprávny postoj k modlitbe od spovedníka – ak to spomínaný pán dobre rozumel. Modlitba nemôže byť chápaná ako pokuta, v tomto prípade to mala byť prosba o silu v živote. A takto nesprávne to pochopil aj tento môj priateľ.

Dnes sme počuli, ako Pán Ježiš hovorí: Vy sa budete modliť takto: Otče náš. Teda Boh je náš Nebeský otec a my ho môžeme oslovovať „Otče“. A to vnáša iné svetlo do život spomínaného pána a malo by aj do nášho.

Turzovka- Dom sv. Jozefa, 8.3.2022