Jak 1, 19-27, Mk 8, 22-26
Chvíľkové vzplanutie a spôsobí hnev na celý život.
Možno máte takú skúsenosť. Jedno nazlostenie sa a spôsobí nedozerné škody na medziľudských vzťahoch. Niekedy celoživotné. A ako budeme počuť i „poživotne“.
Jakub apoštol nás dnes preto varuje pred hnevom: Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu, lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom. A môžeme povedať: ani pred ľuďmi.
Definujme si hnev: Je to pocit odporu proti tomu, čo sa nám v skutočnosti, alebo zdanlivo stavia do cesty.
Ak skúmame príčinu hnevu, vždy zistíme, že je to naše sebectvo. Chceme, aby veci, udalosti boli nie také aké sú, ale ako my chceme.
Takže hnev je odstraňovanie prekážok a navyše mobilizuje v nás aj určitú energiu, silu...
Mnohí hovoria v súvislosti s hnevom o bujnom koni, ktorého treba osedlať. O obrovskej energii, ktorú treba usmerniť.
Takže hnev by mohol byť aj spravodlivý. Nedá nám nespomenúť Ježiša Krista, ktorý vyháňa predavačov z chrámu. Tam sa tiež hovorí o spravodlivom hneve. Dal celú svoju energiu do služieb dobra. Už sme to spomínali. Ježiš Kristus nerobil v afekte. Potvrdzuje to fakt, že Pán Ježiš si všetko popozeral, odišiel do Betánie a na druhý deň urobil poriadky. Nezabudnime tiež na detail pri druhej udalosti keď uplietol z povrazov bič, dal si teda čas, aby robil rozvážne. Znova opakujem, nerobil v afekte.
Vieme, že prekážkou na ceste k dobru je zlo. Môžeme teda a dokonca musíme vzplanúť hnevom proti zlu.
Musí to byť však zlo skutočné, nielen zdanlivé. V pravom a plnom zmysle slova máme hnev zamerať proti hriechu, zlým myšlienkam. Spravodlivý hnev je iba ten, ktorý vedie k dobrému, k náprave zla. Teda na prospech blížneho, nie na jeho škodu.
To znamená, že také citové vzplanutie musí byť vhodné, umiernené a disciplinované. Toho disciplinovaného a usmerňovaného vzplanutia je málo. Častejšie sa stretávame s hnevom nespravodlivým, a s hnevom, ktorý spôsobuje veľmi veľa zla. Trochu sme už hovorili o jeho príčine. Poukážme teraz na to, čo spôsobuje.
Z pocitu neľúbosti, že niečo nie je tak, ako by sme my chceli, vzniká odpor a chuť pomstiť sa.
Čo sú najčastejšie dôsledky hnevu, prejavujúce sa navonok, teda v skutkoch?
Sú to výbuchy citov, ktoré sú proti zdravému rozumu, neadekvátne k danej situácii. Napr. z ničoho nič vybuchne, alebo sa zatne, nadurdí... Sv. Ján Klimak hovorí, že taký človek je dočasný blázon, akoby epileptik. Nie je s ním reč, kým záchvat nepominie.
Z pocitu neľúbosti, že niečo nie je tak, ako by sme my chceli, vzniká odpor a chuť pomstiť sa.
Oveľa nebezpečnejší je hnev, ktorý zostane v duši i keď už pominul prvý citový výbuch. Samozrejme, ten citový výbuch môže spôsobiť veľa škôd a zla. Vo forme telesných ublížení, zničení priateľských vzťahov. Potom tá ľadová a rozumom pripravovaná pomsta a odopieranie odpustenia je možno ešte škodlivejšie.
Podľa sv. Gregora Nysenského sa taký človek vylučuje z Božieho kráľovstva. To je to čo som v úvode spomenul pod slovom, že hnev škodí i „poživotne“. Hnevníkovi totiž nemôže byť odpustené, pretože neodpúšťa iným. Nezastane sa ho Boh, pretože si svoju pomstu vybavil sám. V rozprávaniach otcov púšte sa píše, ako vyliečili hnevlivého tým, že mu dali opakovať „modlitbu“: ďakujem ti Bože, že ťa nepotrebujeme, pretože si svoju spravodlivosť vybavujeme sami.
Sv. Doroteus prirovnáva hnevlivého človeka k psovi, ktorý zlostne hryzie do kameňa a vo svojej zaslepenosti nevidí toho, kto kameň hodil.
V tejto súvislosti pripomínam myšlienku sv. Pavla apoštola: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom (Ef 4, 26).“
V tej myšlienke, „slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“, dostávame lehotu na upokojenie sa do konca dňa. To znamená, že je potrebné čím skôr hnev odstrániť.
Preto by sme mali prosiť so slepcom z dnešného evanjelia aby sme videli následky hnevu a chránili sa ho.
Turzovka, 16.2.2020