1 Jn 2, 12-17, Lk 2, 36-40
„Vtedy žila prorokyňa Anna, dcéra Fanuelova, z pokolenia Aserovho.
Mala vysoký vek. Po rokoch mladosti žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku.“ Včera sme mohli pozorovať starca Simeona a jeho stretnutie s Ježišom v chráme. Dnes nám evanjelium ukazuje, že v chráme sa ešte ktosi iní chcel a preto sa aj stretol s Ježišom, lebo Boh odpovedá na ľudskú túžbu. Evanjelium ju nazýva prorokyňou. Prorok je ten, kto hovorí v mene Božom, kto dokáže tlmočiť Božie Slovo do ľudskej reči. Prorokyňa Anna sa stretla s Božím Slovom, ktoré sa v osobe dieťaťa Ježiša stalo človekom.
Vo svojom živote spoznala dôsledky prvotného hriechu. Prežila smrť milovanej bytosti a možno práve vtedy si uvedomila nestálosť pozemských vecí. Jej zranenia ju otvorili Bohu, ktorý je Láska a Život. Po sedemročnom manželstve a po smrti milovaného manžela sa zasvätila v akomsi osobnom rozhodnutí Bohu. Z vyprávania to vyzerá tak, že jej manželstvo bolo neplodné. Sedem rokov žila so svojím manželom a očakávala dieťa a pretože vedela oceniť hodnotu dieťaťa dal sa jej Spasiteľ spoznať v malom dieťati.
„Chrám neopúšťala, dňom i nocou slúžila Bohu pôstom a modlitbami.“ Sv. Pavol v liste Timotejovi podobne charakterizuje skutočnú vdovu: „Tá, ktorá je naozaj vdovou a je osamelá, dúfa v Boha a dňom i nocou vytrvalo prosí a modlí sa.“ Lukáš o nej hovorí, že chrám neopúšťala. Chcela byť blízko Bohu. Chcela byť tam, kde je Boh. Takto riešila problém svojej osamelosti. A samota sa pre ňu stala miestom stretnutia s Bohom. Mohla povedať podobne ako pustovníci: „O blažená samota, o samá blaženosť“. Dňom i nocou slúžila Bohu. Ako ďaleko sme poblúdili, keď si chceme z Pána a Boha urobiť svojho sluhu namiesto toho, aby sme mu my slúžili. Židia prichádzali do chrámu čosi obetovať a slúžiť Bohu. My chceme mať dnes zo svojej zbožnosti predovšetkým niečo pre seba a keď chrám tieto naše očakávania nesplní, znechutení odchádzame a hľadáme iného boha, ktorý nám bude lepšie slúžiť a vyhovovať.
Paradox je v tom, že v skutočnosti nám Boh slúži a aj sa za nás a pre nás obetuje a to až tak, ako to zjavuje Ježiš pri poslednej večeri, keď apoštolom umýva nohy. Keď dáva svoje telo a krv ako základ novej obete. A neumýva len naše nohy vodou, ale aj naše duše svojou krvou. On slúži nám a my máme slúžiť jemu. Slúžiť Bohu je najvyššou poctou i odmenou. Anna sa nechcela vzdialiť z Božej blízkosti. Z prítomnosti Božej čerpala silu. Jej duša ustavične volala „Príď Pane!“
Slúžila Bohu pôstom i modlitbami. Vo svojom dobrovoľnom pôste prežívala bolesť svojej nedoplnenej existencie a neupchávala ju žiadnymi náhražkami. Jej pôst bol ustavičným krikom po Bohu. Nechcela sa uspokojiť s ničím iným ako so samotným Bohom. Spolu so svätou Teréziou by mohla povedať: „Sám Boh stačí!“ Pôst posilňoval jej modlitbu. Keď sa človek modlí, slúži Bohu tým, že dovoľuje vo svojej odovzdanosti, aby Boh mohol konať v ňom svoje dielo. Keď sa modlíme, dávame sa Bohu k dispozícii a tým mu slúžime. Vtedy On do nás vtláča svoj obraz. V modlitbe nás premieňa na svoj obraz. Anna sa modlila ustavične, lebo len ustavičná modlitba človeka privedie až k Božiemu trónu. Modlitba je ako mávanie krídel. Keď prestaneš mávať už neletíš ale klesáš dolu.
„Práve v tú chvíľu prišla aj ona, chválila Boha a hovorila o dieťati všetkým, čo čakali vyslobodenie Jeruzalema.“ A preto, že ustavične bdela a bola pozorná voči Bohu, tak jej pozornosti neušla táto tichá návšteva Boha v chráme. Prišla aj ona, chválila Boha a hovorila o dieťati všetkým, čo čakali vyslobodenie Jeruzalema. Blahoslavení tí, ktorí si svoju neslobodu uvedomujú a čakajú na príchod vysloboditeľa. Toto všetko sa odohralo v chráme počas služby Bohu. Prišla slúžiť a Boh si poslúžil jej darom rozlišovania. Dokázala evanjelizovať, lebo Boh bol v jej srdci na prvom mieste. Milovala Boha nadovšetko.
„A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Dieťa rástlo a mocnelo, plné múdrosti, a Božia milosť bola s ním.“ Dnes sa nám Boh zjavuje ako dieťa, ktoré potrebuje ochranu rodičov, ktoré má rásť a mocnieť v múdrosti i v milosti. Dovoľme Ježišovi, aby v nás rástol. Sv. Pavol v liste Kolosanom hovorí: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev. Ja som sa stal jej služobníkom podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým. Im chcel Boh dať poznať bohatstvo slávy tohoto tajomstva medzi pohanmi, a ním je Kristus vo vás, nádej slávy.“