Iz 54, 1-10, Lk 7, 24-30

Každý človek niečo očakáva.

Akonáhle nemá túžby, je duchovné mŕtvy. Zomiera najskôr duchovne a potom aj telesne.

Predvčerom som dlho rozprával s jedným starým pánom, ktorý na vlastnej koži zažil časy keď detí chodili „na službu“. Pamätajú si to už iba najstarší Kysučania, mladší možno z rozprávania starých rodičov. Ako chlapec bol poslaný z domu, aby u gazdu slúžil ako pastier. Spával v chlieve. Rozhovoril sa o tom, že keď si chcel zobrať ku kravám knihu, aby sa mohol učiť, gazdiná mu to zakázala, lebo by nestrážil kravy. Napriek tomu, aké mal ťažké detstvo, od 16 rokov ťažko robil na Morave, dokázal zvládnuť život.

Z pohľadu úvodnej témy uvažujem, aké má túžby, čo ho držia pri živote. Svoju samotu prekonáva aj tým, že pozná mená všetky svoji pravnukov, snaží sa ich navštevovať, má túžbu stretávať sa s rozvetveným potomstvom. Má ešte túžby a preto sa oprávnene domnievam, že k svojmu dlhému veku pridá ešte nejaký ten rok.

Prorok Izaiáš v prvom čítaní tiež vyjadruje svoje túžby. Sú zaujímavé aj z toho pohľadu, že ich vyjadril pred mnohými storočiami, v čase keď starozákonný ľud býval ešte v stanoch. Píše: Rozšír priestor svojho stanu, plachty svojich príbytkov roztiahni, nešetri, predĺž svoje povrazy a svoje kolíky upevni. Prorokuje o tom, že národ bude mať veľa potomkov, že sa rozmnoží. A tak Izrael žil, lebo mal túžbu, očakával Mesiáša. To ho držalo.

Trochu odbočím a položím otázku: Akú túžbu má náš národ? Starozákonný mal stálu túžbu po Mesiášovi. Od Izaiáša si ju udržiaval až po Jána Krstiteľa.

A Pán Ježiš sa v tej súvislosti pýta: „Čo ste vyšli na púšť vidieť?

A to je otázka aj pre nás.: Čo chceme vidieť? A dá sa to povedať aj takto: Po čom túžime?! Dávajú naše túžby perspektívu národu? A dávajú ju nám?

Turzovka, 16.12.2021