Dt 6, 4-13, Mt 17, 14-20

Za mojich kaplánskych čias, prišla za mnou matka s veľkým bôľom a plačom.

Jej syn na vojenskom cvičení Vltava premrzol v tanku tak, že upadol do bezvedomia a bol v kritickom stave. Poznal som dobre túto rodinu. Najstarší syn bol v seminári, ďalší traja synovia, i dcéra, chodili do kostola aj v týždni. Bolo to pred sv. omšou. Matke som povedal: „Budem za neho obetovať sv. omšu. Nebojte sa, Jurko, bude zdravý.“ Cítil som, že to nehovorím len tak na útechu, ako sa zvykne hovoriť, ale že je to pravda. V lete som bol potom preložený do inej farnosti a Juraj už bol v mužstve s ktorým som hral rozlúčkový zápas. Niečo podobne sa mi stalo ešte v jednom prípade. Samozrejme účinok sv. omše nezávisí iba od kňaza, aj od viery tých, ktorí sa pri nej modlia. A tak máte asi mnohí podobné skúsenosti.

Akú máme vieru? Každopádne mne patria slova Pána Ježiša, ktoré adresoval učeníkom: „Neveriace a skazené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť?

Rád by som mal takú vieru, akú spomína Pán v dnešnom evanjeliu: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ‚Prejdi odtiaľto ta!‘ – prejde. A nič vám nebude nemožné.

Preto uvažujem o tých prípadoch vypočutia čo to bolo? Intuícia, náhoda, vnuknutie...? Viera, ktorá sa spomína v dnešnom evanjeliu? Neviem. Ale radi by sme mali vieru, akú od nás očakáva Pán. Dá sa získať – vybudovať? Túto otázku nechám otvorenú. Neviem na ňu odpovedať.

Turzovka, 7.8.2021