Mk 15,33-39

Po tieto dní sú vysviacky kňazov, primície.

Dovoľte osobnú poznámku. Keď sme mali byť vysvätení za kňazov, prišiel k nám minister kultúry (mal na starosti cirkevné záležitosti), povedal pár diplomatických slov, oznámil, že musí letieť do zahraničia a „prenechal nás“ cirkevnému tajomníkovi. „Cirkevný“ sa volal preto, lebo mal na starosti cirkev a ako komunista (to boli všetci funkcionári) mal za úlohu ju likvidovať.  Povedal, že iba nedopatrením strany nás veľa prijali do seminára. Vytiahol z aktovky veľký šánon so spismi a vyhlásil, že o každom kňazovi má ŠTB taký spis, že nás budú sledovať, aby sme sa nevenovali mládeži. Poznamenal, že nás dovolia vysvätiť pre staré babky, ktoré sa zodrali v robotách na JRD a zaslúžia si nejaké uspokojenie. Niektorých aj tak vylúčili. Náboženstvo brali ako ópium ľudstva.

Ópium vtedy. Ako je to teraz?

Uvediem jeden detail: Pri pílení dreva mi hovorí jeden pán, že ho strašne rozčuľuje relácia Súdna sieň. Sám pre seba dodal: Nakoniec to nemusím pozerať. Toto mi napadlo keď som na jednom kanáli náhodou zachytil túto reláciu. A „musel som“ sa do nej z profesionálnych dôvodov zapozerať, lebo v nej vystupoval jeden otec vykreslený ako veľmi „zbožný; nútil dcéru chodiť do kostola, hromžil na nemravnosť, javil sa ako despota a psychicky narušený. Výsledok: Ak je niekto nábožný – je fanatik.

Aká je realita?

Teraz sa náboženstvo berie ako niečo trpené a čudné. Možno tak vhodné na pohreb ako útecha.

Poďme do reality. Lúčime sa s manželom, otcom, bratom, priateľom a známym. Je tu realita smrti. Ako ju berieme?

Áno, nik nie je tak naivný, aby si neuvedomoval aj bolesť v živote, smútok a smrť. Mladého Budhu sa snažili uchrániť bolesti. Raz sa však stretol so starým a chorým človekom. Bol z toho šokovaný a tak založil asketický smer absolútnej odpútanosti sa od radosti. Hlásal nirvánu – apatiu voči všetkému.

Čo nám prináša toto stretnutie pri rozlúčke so zosnulým? Má to byť útecha (ópium), je to pre náboženských fanatikov?

Vypočuli sme si v evanjeliu tragický koniec jedného muža, ktorému dala história meno Ježiš Kristus, Ježiš z Nazareta... Pri jeho smrti povedal stotník: Tento človek bol naozaj Boží syn. Jeho žiaci (apoštoli) sa však rozutekali, veď kto by sa angažoval za takéhoto odsúdenca?!

Ako to, že po dvoch tisícročiach ho spomíname? Lebo vstal z mŕtvych. Neuveriteľné? Samozrejme. Lenže títo jeho ustráchaní žiaci ho videli zmŕtvychvstalého, presvedčili sa, že žije a dokonca položili za neho život. A kto by kládol život za výmysel!

Buďme realisti! Je tu smrť, ale je tu aj nádej.

Turzovka, 17.6.2021