Sk 16, 22-34, Jn 16, 5-11

De mortuis nihil nisi bene – hovorí stará rímska múdrosť.

U zomrelých akosi pochopiteľne prehliadame nedostatky. Možno podvedome nechceme, aby život človeka (teda i náš) skončil fiaskom, aby nebol zbytočný.

Ako to bolo s Ježišovým životom? Ježišov blížiaci sa odchod cez smrť na kríži sa spočiatku javí ako skutočná katastrofa, jeho definitívna porážka. Učeníkov to napĺňa smútkom, nechcú o tom ani hovoriť. Sám Ježiš im to pripomenie: Teraz idem k tomu, ktorý ma poslal, a nik z vás sa ma nepýta: ‚Kam ideš?‘ A Ježišova smrť ako najhoršieho zločinca vyzerá na totálnu porážku! Horší koniec si ani nevieme predstaviť.

Ježiš si je toho vedomý. Pri rozlúčke s apoštolmi hovorí: Ale srdce vám naplnil smútok, že som vám to povedal. Ježiš si je však vedomý víťazstva, preto pokračuje: Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.

A vieme, že Ježišova porážka sa stala víťazstvom. Apoštoli si uvedomia, že po zásahu Ježišovho Ducha sa pôvodný dojem zvráti a toľko vecí sa im i ľudstvu objasní. 

My máme výhodu. My už sme „za vodou“. Vieme, ako to s Ježišovým neúspechom dopadlo. Sme „za vodou“ však po stránke historického poznania. To ale neznamená, že nepotrebujeme prosiť o dar Ducha, Ducha, ktorý nám ukazuje, že Ježiš a jeho slová sú pravdou, mal pravdu, zatiaľ tí, ktorý ho zabili, sa mýlili a vlastne prehrali.

Prosme Boha o vieru a odvahu, silu Ducha, aby sme vedeli zvládať to, čo nás kvári a napriek tomu všetkému sme boli svedkami viery. Veď vieme, že knieža tohto sveta je už odsúdené.

Turzovka - Vršek, 11.5.2021