Sk 8,26-36. 38-40, Jn 6, 44-51

 V dnešnom Evanjeliu pokračujeme v reči o Eucharistii.

Ježiš povedal zástupom: „Len ten môže prísť ku mne, koho pritiahne Otec, ktorý ma poslal.“ Ježiš učí, že viera v neho je Božou milosťou. Ale táto Božia milosť má určité ľudské predpoklady. O kúsok ďalej počujeme: „A každý, kto počúva Otca a učí sa od neho, prichádza ku mne.“ Kde môžeme počuť Otcov hlas? Tým hlasom Boha Otca je naše vlastné svedomie. Boh už pri stvorení človeka vložil do srdca človeka Božie Slovo. Božie Slovo je prítomne v našom najtajnejšom vnútri a my, ak sme čestní voči sebe samým, musíme priznať, že Ježiš hovorí súzvučne s tým, čo hovorí naše vlastné svedomie, hovorí z hĺbky nášho srdca.

 Kto nerešpektuje hlas svojho svedomia a nevšíma si ho, nemôže dôjsť ku Kristovi. Ale, kto žije podľa svojho svedomia, je schopný otvoriť sa Kristovi a jeho spasiteľnému zásahu. Je schopný rozpoznať Krista, ako Božie Slovo skrze, ktoré bolo všetko stvorené. My všetci ho v sebe nosíme, ako svoje najtajnejšie vnútro, ako svoju najskrytejšiu túžbu po blaženosti, po kráse, po pravde, po plnom živote. Keď sa neveriaci človek stretá s ohlasovaním Krista a je aspoň trošku úprimný voči sebe samému, musí konštatovať, že to všetko, čo Kristus učí, je v najväčšej hĺbke jeho vlastného srdca. Kristus nám zjavuje akoby zvonku to Slovo, skrze ktoré sme boli stvorení, to Slovo, pre ktoré sme boli stvorení. Zjavuje zmyslom a rozumu to, čo už je subjektívne v našom srdci.

 „A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca“. Nie sme všetci mystici, aby sme po dlhom a usilovnom očisťovaní mohli objaviť podobu Boha v hĺbke svojej duše a podľa tejto podoby sa nechať pretvárať. Preto sa Boh sám zjavuje ako Vtelené Slovo, vstupuje do našej ľudskej reality. Vstupuje do nášho vedomia aj skrze naše zmysly. Naše telo sa potrebuje aj zmyslami dotknúť Kristovho Tela. Podľa neho sa chceme nechať tvarovať. Aj svojím človečenstvom máme vstúpiť do skutočnosti Boha. 

 „Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život.“ Čo je to večný život? Večný život to je ustavičný rozvoj, ustavičný rast do podoby Nekonečného a Neohraničeného Otca. To sa deje vtedy, keď prijímame Krista ako svoj Život. Smrť sa nám po dedičnom hriechu javí ako milostivé obmedzenie nášho pomýleného rastu. Boh nechce, aby sa skazený a zvrhlý človek stal vládcom všetkých vecí. Nechce, aby tyrania ľudskej zvrhlosti večne vládla. Ale keď sa začneme rozvíjať v zhode s jeho vôľou, súhlasne s jeho Slovom, vtedy si želá a chce, aby sme existovali večne. Ježiš sám je tým Slovom, Semenom, Zrnom, ktoré vlastnou silou bude rásť v priestore našej ochoty. Len ho treba vierou prijať do seba. 

 „Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je chlieb, ktorý zostupuje z neba, a kto bude z neho jesť neumrie.“ Keď žijeme z Krista a jeho tajomstiev, Boh sám nám garantuje večný život. Smrť už neprežívame ako katastrofu, ako definitívne zničenie moci človeka, ale ako prechod do vyššieho sveta, kde budeme môcť poznávať Boha bezprostrednejšie.

 „Ja som živý Chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto je z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré obetujem za život sveta." Skôr ako pôjdeme v rozjímaní ďalej zamyslime sa nad samotným poslaním a podstatou chleba. Podstata chleba je v tom, aby nám sprostredkoval životnú energiu zo slnka, aby sme mohli pracovať a rásť. Bez pozemského chleba by naša čiste hmotná existencia zhasla. Museli by sme zomrieť. Chlieb, ktorý prijímame, okrem toho, že nám dáva potrebnú energiu, dáva nám aj prvky, z ktorých je budované naše telo. Požívame síce chlieb, ale premieňame ho na svoje telo. Ježiš však o sebe vyhlasuje, že je živým Chlebom. Teda nie chlebom, ktorý v nás samých má účasť na oživení. Chlieb, ktorý kupujeme z obchodu je mŕtvy chlieb. Mnoho živých zŕn muselo prejsť ohnivou vyhňou smrti, aby sme ho mohli požívať'. Ježiš je živý Chlieb, ktorý má moc premeniť nás do svojej podoby. Keď žijeme z tohto chleba, budeme žiť naveky. Eucharistia je ovocím Stromu života, ktorý je uprostred raja. Strom Života je Tóra, večný Boží zákon. Zákon Večného Života. Kristov kríž. 

 Ježiš je chlebom života, živý chlieb. On je chlebom svojou podstatou, pretože dáva život. On sa nestáva chlebom až v okamihu premenenia. On je večným Chlebom. Chlieb pozemský vyberá za matériu tejto najúžasnejšej sviatosti preto, lebo najlepšie zodpovedá povahe samotného Ježiša. On je dobrý ako kus chleba.

 Ježiš sa doslova predstavuje: „Ja som ten živý Chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto je z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré obetujem za život sveta.“ Svet žije a existuje z obeti. Keby medzi nami zhasla schopnosť lásky obetovať sa, zhasol by život. Slnko by prestalo vydávať Svetlo, Slnko by sa odmietlo stravovať, človek by sa prestal rozmnožovať, pretože každý nový človek prichádza na tento svet za cenu obeti.

 Eucharistia je tým pokrmom, z ktorého môžeme čerpať silu k obeti. Eucharistia je obetou. „Chlieb, ktorý ja dám je moje telo, ktoré obetujem za život sveta.“ V tomto verši je narážka na Životodarnú smrť Kristovu na kríži, z ktorej vyrazili pramene nového života ale zároveň je tu poukaz na Tajomné telo Kristovo, ktoré sa stalo nositeľom tohoto nového života. V tomto tele Kristus zvíťazil nad hriechom a smrťou a teraz nás pozýva, aby sme z neho čerpali silu k zápasu.

http://www.frantiskani.sk/kazatel/velkonocne/03/34jn.htm