Gn 17, 1. 4-5. 9-10. 15-22, Mt 8, 1-4

 Kedy ste o niečo prosili? Je to vôbec v „móde“? Aj deti už všetko považujú za samozrejme.

A čo my starí? Keď som prezeral staré farské písomnosti uvedomil som si veľký rozdiel v tomto. Na starých spisoch možno čítať takéto formulácie: Dovoľujem si osloviť s úpenlivou prosbou slovutného pána školského inšpektora...

Prvé slovenské prosby veriacich končili zvolaním: ...ráčil. Aj k Pánu Bohu to bolo s väčšou úctou.

Teraz už nie sú prosby, už sú žiadosti. Len neviem či viac a ochotnejšie vybavené.

Môžeme diskutovať o tom v čom to malo a nemalo výhody.

Od prosieb a žiadosti poďme k ďakovaniu. A vďačnosti nikdy nie je nazvyš. V tom sa môžeme zhodnúť. 

 V dnešnom evanjeliu je prosba i vďaka.

 Najskôr prosba. Aká?

Čítali sme: Tu prišiel k nemu istý malomocný, poklonil sa mu a vravel: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“

Vieme, že malomocenstvo bolo v tom čase priam strašná choroba. Chorý bol vlastne nevyliečiteľne chorý a zároveň vyhnaný od rodiny.

Počuli sme: Poklonil sa mu. Bol to prejav úcty. Jeho slova: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“ boli prejavom hlbokej prosby, dôvery, alebo rezignácie. Posúďte sami. Osobne sa mi páčia a zdajú sa prejavom dôvery.

Ako to bolo s vďačnosťou. Nebolo to fiasko vďačnosti ako v prípade uzdravenia desiatich malomocných, keď sa prišiel poďakovať len jeden.  

Pán Ježiš však vďačnosť požaduje. Povedal: „Daj si pozor a nikomu o tom nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines obetný dar, ako predpísal Mojžiš im na svedectvo.“

Jednoznačne však nie sebe, ale Bohu, jeho Nebeskému otcovi. Ak tam zaznelo: Im na svedectvo, nezdá sa mi, žeby to malo byť preto aby uverili Ježišovi (veď zakázal o tom hovoriť), ale preto, aby mohli dosvedčiť uzdravenie a on sa mohol vrátiť do rodiny.

Dobre, nechajme už detí, mládež a „tých druhých“. Pýtajme sa, každý za seba: Kedy som posledné o niečo prosil? Bral som veci ako samozrejmé? Napríklad deň, raňajky, obed, zdravie... Kedy ďakujeme? Za čo som posledne poďakoval?

 Malomocného Pán Ježiš očistil. Malomocenstvo je symbolom hriechu – malomocenstva duše. Hriech nás dištancuje od Boha i od ľudí!

Aj nás musí očistiť, aby sme boli schopní vďaky a dokázali o niečo prosiť a nebrať to za všedné.  

Preto nás neprekvapuje, že na konci roka (ako aj pri iných príležitostiach) ideme na spoveď, aby sme mohli ďakovať.

 Takto sa naše vzťahy zjemnia. Bude v nich prosba i vďaka.

Jeden cestovateľ hovorí o skúsenosti v Japonsku: Nikdy by som neveril, že mi tak jemne môže niekto dať výdavok do ruky!

Maličkosť! Však! Žeby maličkosť?

Podvysoká, 26.6.2015