Ez 28, 1-10, Mt 19, 23-30

Sedel som v spoločnosti múdrych ľudí, ktorí uvažovali nad starou rímskou múdrosťou: Honores mutant mores, sed raro in meliores.

Prvá časť je zrozumiteľná. Druhá: ,ale zriedkavo k lepšiemu. Spomínali známych politikov, i iné osobnosti, ako im sláva stúpla do hlavy.

Opäť nihil novi sub soli. V prvom čítaní sme počuli ako prorok vyčíta týrskemu kniežaťu: hoci si len človek, a nie boh, a v srdci sa pokladáš za Boha.

A čo my? Ak dievča pochvália aké je pekné, tuninguje sa, dáva na sociálne siete svoje fotky od výmyslu sveta. Niekto sa stane vedúcim a je na nepoznanie. Koľkí sa považujú za Boha?! Vedia najlepšie, ktoré prikázania dodržiavať, vytvárajú si svoju zbožnosť.

Ale zas to je o iných. Čo my? Nechceme vylepšovať Cirkev? Nevytýka prorok aj nám: Múdrejší si ako Daniel, nijaké tajomstvo nie je ukryté pred tebou? Prečo toto Cirkev urobila takto? Malo by to byť takto...!

Poďme na problematiku z pohľadu dnešného evanjelia. Úplne ináč si predstavujeme spásu. Zaznelo: Veru, hovorím vám: Bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva. To slovíčko veru, vyjadruje dôraz, istotu povedaného. Ježiš ešte zdôrazňuje: Ba hovorím vám: Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva. Ako to vnímame my? Stále čakáme zlatú rybičku, ktorá by nám splnila nespočetné priania. Nečakáme stále niečo iné ako nám ponúka Ježiš?

A možno si myslíme, že veľa sme toho už obetovali, namodlili sa. A radi sa pridávame k Petrovi: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?“ No, neviem čo sme opustili? Vo viere predsa všetko nachádzame.

Neostáva nám len prosiť: Zľutuj sa, Pane, nad svojimi služobníkmi, - refrén medzispevu.

Turzovka, 17.8.2020