Kor 9, 6-10, Jn 12, 24-26

Vavrinec bol hlavným diakonom pápeža Sixta II., ktorý bol pre vieru 6. augusta roku 258 v katakombách sv. Kalixta v Ríme sťatý, práve keď slávil bohoslužbu.

O niekoľko dní, 10. augusta roku 258 bol umučený aj Vavrinec. Ešte predtým rozdal chudobným cirkevné peniaze a cennosti. Keď chceli potom od neho «poklady» Cirkvi, ukázal im na chudobných. Bol mučený a pomaly upálený na kovovom rošte. Bol veľmi uctievaný už od najstarších čias. Pochovaný je v bazilike San Lorenzo fuori le mura - Sv. Vavrinec za hradbami. Je to jedna z piatich hlavných bazilík mesta Ríma.

BOHATSTVO CIRKVI

Už sme nazerali, ako sa pápež Sixtus II. poberal na popravu.

Už sme počuli, ako diakon Vavrinec chcel ísť s ním po­sluhovať mu pri poslednej omši života. Dnes si ho všimni­me ešte viac a zastavme sa pri jeho verejnom spytovaní sve­domia:

- Kam chceš ísť bezo mňa?

- Čo sa ti nepáčilo na mne?

- Či som nebol dosť svedomitý v povinnostiach?

Vždy som bol s tebou pri rozdávaní sviatostí, a teraz nechceš, aby som mal podiel na vyliatí krvi?

Kto to bol Vavrinec? Otec Oroncius a matka Paciencia zomreli ako mučeníci. Pochádzal zo Španielska. Do Ríma pri­šiel na štúdiá. Tu sa spoznal so vzdelaným kňazom Sixtom, ktorý ho neskôr pokrstil. Keď sa stal Sixtus pápežom, pribral Vavrinca do počtu siedmich rímskych diakonov.

Vtedy sa rímska Cirkev starala asi o 1.000 chudobných, ktorých vydržiavala. Túto ekonomickú záležitosť lásky mal na starosti práve Vavrinec. Keď zatkli pápeža, Vavrinec sa poponáhľa] a popredal a rozdal všetko, čo cirkev vlastnila. Podľa predpovede milovaného Otca Sixta bol o tri dni aj on pred súdom. Námestník cisárov vedel o jeho funkcii, preto ho žiadal, aby ihneď vydal poklady cirkvi. Vavrinec zhromaždil všetkých chudobných a predstavil ich námestní­kovi so slovami: «Toto je bohatstvo našej Cirkvi! To sú naše poklady, naše šperky!» Akoby sa z neho dvíhal duch svätého Vincenta, ktorý neskôr chudobných tituloval: «Naši páni!»

Námestník sa rozzúril a nazval ho zlosynom. Rozsudok znel: bičovanie, škripec, pozvoľné upečenie!

Vavrinec, horiaci už túžbou za stretnutím sa s Kristom, odpovedal: «Skrze milosrdenstvo Božie nepoznám modly a nijakého trápenia sa neľakám!»

Keď ho už dotýraného, zbičovaného kládli na žeravý rošt, obzrel sa vôkol a radostne zvolal: «Zdravé buďte, vy vŕšky rímske, vy chrámy Božie, vy hrady svätých! Mňa volá krajšie mesto, svätejší chrám, večný život.»

Mladý mučeník začal sa pozvoľna piecť. Celkom zhorený na jednej strane, zavolal námestkovi: «Daj ma obrátiť, na tejto strane som už upečený.»

V modlitbe o príchod Božieho kráľovstva odišiel za mi­lovaným otcom Sixtom. Bolo to 10. augusta r. 258.

Zamyslime sa nad dvojakým ohňom Vavrincovým - nad ohňom tela a nad ohňom duše. Jeden mu strávil telo, druhý ho pretavil v duchu. Vavrinec chcel byť čistou hostiou - žertvou.

Vavrinec - ekonóm rímskej cirkvi, poznal hodnotu ne­hynúcich pokladov. Nie zlato zeme, ale zlato lásky si cenil. Láska je vtedy dokonalá, keď sa vie dokonale stráviť v rozdávaní. Preto zlato zeme rozdal chudobným, a seba Bohu!

Čo my vieme dať «našim pánom» - chudobným?

Čo vieme darovať nezištne Bohu?

Chudobní - bohatstvo Cirkvi, to sú všetci, čo nemajú dosť chleba pre telo - a «eucharistického chleba» pre dušu. Týchto všetkých mám obohacovať, prv než ma zastihne smrť.

Ježiš čaká zase na obeť života, ktorý strávim pozvoľna v rozvíjaní jeho Kráľovstva.

Aj protivník - Satan je hladný ako vlk! Obráťme sa na Nepoškvrnenú. Vyprosí nám milosť nebáť sa strácať život, zhorieť pomaly aj ako na žeravom rošte.

Rozhodne lepšie je zhorieť v ohni pre Ježiša Krista ako vždy horieť a nikdy nezhorieť so Satanom!

DNES

Citeľný sebazápor zmyslov. Večer odovzdám prekrásnu ružu Nepoškvrnenej na oltár.

 Miriam Liptovská, Celý rok so svätými