Dnes Cirkev slávi dávnych svätcov, ktorí účinkovali na našom území:
Svorad pochádzal z Poľska, údajne sa narodil okolo r. 980 niekde v okolí rieky Visly v rodine roľníka. Traduje sa, že ako mladý mních žil neďaleko slovenských hraníc v dedine Tropie nad Dunajcom. Ako mnohí iní, pridržiaval sa cyrilometodskej tradície. Keď kráľ Boleslav Chrabrý r. 1022 vystúpil proti staroslovienskej liturgii, Svorad odišiel na územie Slovenska. Usadil sa v kláštore sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Zložil sľuby a stal sa benediktínom. Pri sľuboch prijal meno Andrej. Keď dovŕšil 40 rokov – podľa vtedajších predpisov – mohol odísť ako pustovník do samoty a žiť podľa hesla „Modli sa a pracuj!“ Pridružil sa k nemu mladý rehoľný brat Benedikt. Keďže však nemali pokoj od mníchov ani od nábožných veriacich, odišli na Skalku pri Trenčíne. Žili veľmi prísnym životom, v pôste a odriekaní. Počas štyridsaťdenného pôstu mal k dispozícii ako stravu len štyridsať orechov. V robote pritom neustával – klčoval les. V noci sedával v otesanom dubovom kláte, don ktorého napichal ostré bodce. Akonáhle mu hlava klesla od únavy a telo sa naklonilo, okamžite bol hore a pokračoval v modlitbe. (zo Života svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka od päťkostolského biskupa Maura z r. 1064)
Keď cítil, že sa blíži jeho posledná hodina, odišiel na Zobor do kláštora. Po jeho smrti našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Zomrel asi r. 1034. Kde ho pochovali hneď po smrti, nevieme. Teraz sú jeho pozostatky uložené spolu s pozostatkami sv. Benedikta v nitrianskej katedrále. Za svätého ho spolu s Benediktom, uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gérardom vyhlásil pápež Gregor VII. r. 1083.
Sv. Benedikt
O svätom Benediktovi vieme veľmi málo. Jedinú správu o ňom udáva päťkostolský biskup sv. Maurus, ktorý poznal Benedikta osobne. Píše v nej, že po smrti Andreja-Svorada sa Benedikt rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa príkladu svojho učiteľa viedol veľmi prísny život. Zrejme o tri roky neskôr prišli k nemu zbojníci v nádeji, že má veľa peňazí. Odvliekli ho nad rieku Váh, zviazali a hodili do vody. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale nemohli ho nájsť. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby tam čosi pozoroval. Istý muž sa na tom mieste ponoril do vody a tam našiel neporušené Benediktovo telo. Pochovali ho v bazilike sv. Emeráma v Nitre, v tom istom hrobe, kde odpočíval sv. Andrej-Svorad.
Toľko správa od biskupa Maura. Je isté, že Benedikt bolo jeho rehoľné meno. Krstné meno nepoznáme. Považuje sa za slovenského svätca, hoci niektoré nie veľmi vierohodné pramene udávajú, že pôvodom bol Poliak. K Andrejovi-Svoradovi sa pridružil, keď bol Andrej už starec a potreboval pomocníka. Tam spolu viedli prísny život, v modlitbe, rozjímaní, v tvrdej práci a v pôste. Benedikt v tomto spôsobe života pokračoval aj po smrti Andreja, až do svojej smrti. Takmer hneď po jeho pochovaní si ho veriaci z Nitry a okolia spolu so sv. Andrejom začali uctievať ako svätého. Kanonizovaný bol pápežom Gregorom VII. v r. 1083 spolu s Andrejom, uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gérardom.
V 13. storočí dal nitriansky biskup postaviť nad jaskyňou na Skalke benediktínsky kláštor. Na strmej skale nad Váhom, z ktorej vrahovia zhodili telo sv. Benedikta, postavil kostol s dvoma vežami na počesť mučeníka. V priebehu stáročí kostol spustol a ostali len ruiny. 12. júla r. 1924 zásluhou nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka bol opravený chrám znovu posvätený. Na jeho posviacke sa zišlo tridsaťtisíc pútnikov zo Slovenska i zahraničia (najmä americkí Slováci). Chrám stojí dodnes a v posledných rokoch bola znovu prevedená rozsiahla rekonštrukcia tak chrámu, ako aj kláštora na Skalke.
Zdroj: Životopisy svätých