1 Kr 21, 17-29, Mt 5, 43-48

Mať odvahu povedať pravdu!

V dnešnej dobe je to niekedy veľká odvaha. Napríklad: Zastať sa nespravodlivo postihnutého u zamestnávateľa, postaviť sa proti „zelenému teroru“, postaviť sa za ochranu života, proti rodovej ideológii... A to nehovorím o zastaní sa Cirkvi.

Kresťan by na to mal mať odvahu. Mal by to byť prejav lásky podľa učenia (aj) dnešného evanjelia. Pravda by mala by v službách lásky.

Nepočujeme niekedy vo svedomí to čo počul Eliáš (1. čítanie)!: Pán oslovil Tesbana Eliáša: „Zober sa a choď v ústrety izraelskému kráľovi Achabovi, ktorý je v Samárii. Je práve v Nabotovej vinici; vošiel do nej, aby ju zabral. Povieš mu: Toto hovorí Pán: Vraždil si a okrem toho si sa zmocnil dedičstva! A potom dodaj: Toto hovorí Pán: Na mieste kde psy lízali Nabotovu krv, budú lízať aj tvoju.“ Pre dobro kritizovanej osoby, niekedy i spoločnosti musíme povedať pravdu.

V asketickej literatúre sa to volá correctio fraterna (bratské napomenutie). Najskôr musíme vedieť mi prijať napomenutia: Áno, treba si najprv vypočuť iných, ako nás oni hodnotia, čo oni v nás vidia: tí, s ktorými žijeme nablízku v každodennom styku a ktorí poznajú naše reakcie. Títo ľudia nám povedia všeličo, čo zostáva pred nami skryté. Nikto z nás predsa nie je schopný o sebe povedať, ako pôsobí na svojich blížnych. Je to tak, ako keď chcem poznať svoj vonkajší vzhľad: pozriem sa do zrkadla. Zrkadlo mi povie, ako vyzerám. Tak je to aj s ľuďmi. Keď im umožním, aby o mne voľne a slobodne hovorili, veľa sa o sebe dozviem. To je nakoniec fenomén, ktorý je veľmi starý. V rehoľných komunitách sa používa od nepamäti pod názvom „correctio fraterna“ (bratská korektúra vlastného správania). V súčasnosti je tento spôsob znova obľúbený v prácach malých skupín pri dynamických procesoch. Prijatie napomenutí iných nám môže ako-tak spĺňať Ježišovu požiadavku: Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.

Toto je síce dobré – mienku iných si treba vypočuť –, v konečnom dôsledku si však treba uvedomiť, že mienka iných mi ešte nedáva konečnú odpoveď na otázku „Kto som?“. Pohľad iných môže byť skreslený povrchnosťou, lichotením, alebo nevraživosťou. Aj keby sme sa snažili byť čo ako objektívni, nezbavíme sa svojich okuliarov, cez ktoré hľadíme na svet a cez ktoré vlastne všetko akosi automaticky filtrujeme. Nie nadarmo nám Ježiš pripomína, aby sme si predtým, než začneme hodnotiť iného, vytiahli brvno zo svojho vlastného oka. To, čo je v našom oku, čo je v našom srdci, akosi automaticky ovplyvní náš pohľad na svet.

Ďalším miestom, kde je možné hľadať pravdu o sebe, sme my sami. Tú pravdu spoznáme vtedy, keď sa začneme zamýšľať nad motívmi a pozadím svojho konania. To, čo nám iní hovoria, môže byť správne, ale čo keď motív, s ktorým to bolo vykonané, nebol v poriadku. Niekedy, keď sa takto zamýšľame nad svojimi motívmi, sa musíme vyľakať. A radšej pred tým utekáme. Spoznávame totiž, akými prázdnymi, sebeckými, nespokojnými, zúfalými a bezmocnými sme v hĺbke svojho srdca. Uvedomujeme si, ako málo sa zhoduje náš obraz s „dobrým obrazom“, ktorý (možno) majú o nás iní.

Takže. Mať odvahu povedať pravdu; aj o sebe (presnejšie - pred sebou)!

Turzovka, Dom sv. Jozefa, 16.6.2020