2 Kor 1, 1-7, Mt 5, 1-12

Každý človek chce aby ho iní rešpektovali, aby mal vplyv na iných.

Ak úctu dosiahne, snaží sa nestratiť si priazeň.

Ježiš mal veľa obdivovateľov. Dnes sme počuli: Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich.

Tu by sme očakávali, v zmysle vyššie povedaného, že bude hovoriť o tom čo ľudia chcú počuť, čo im prinesie radosť, šťastie. Pán tak aj začne. Hovorí blahoslavenstva. Aj keď je to literárne, či biblické slovo, obsahuje v korení blaženosť, to je šťastie. Lenže cesta k tej blaženosti, ako ju predstavuje Ježiš, nie je vôbec príťažlivá!

Hovorí, že tými blaženými sú chudobní, plačúci, tichí – pritom na popredných miestach vôbec nie sú tí tichí, lační a smädní, milosrdní – čo je náročné, čistého srdca, šíritelia pokoja – „to mám ja s podkladať?“, prenasledovaní pre spravodlivosť. A zlatý klinec odporujúci blaženosti: Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť. Kto chce byť potupovaný, osočovaný?

Ježiš má však Božiu logiku. Tá je vyjadrená v dodatku: radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.

Iba z pohľadu tejto Božej logiky môžeme pochopiť blahoslavenstva.

A priznajme si, aj keď možno neradi, že blahoslavenstva majú logiku už aj tu na zemi. Neskúsili ste to, nezažili? Tak skúšajme!

Turzovka, Dom sv. Jozefa, 8.6.2020