Sk 12, 24 – 13, 5a, Jn 15, 1-8

Český publicista Ladislav Simajchel píše:

Prišla za mnou jedna slečna, ktorá chcela byť pokrstená. Na otázku prečo, odpovedala, že má priateľa, ktorý je veriaci, páči sa jej, ako aj jeho názory. Jej priateľ jej to nevie vysvetliť. Bola za jednou tetkou, ktorá chodí denne do kostola a tá jej povedala, že sa musí postiť, konať krížové cesty, modliť ruženec, chodiť do kostola... A dala jej nejaké modlitby. Vysvetlil som jej, že je to tak ako keby jej niekto povedal, že ak chce mať manžela musí mu variť, žehliť, starať sa o neho keď bude chorý... Tak ako vzťah k priateľovi a manželovi je aj o niečom inom, tak aj viera je o niečom inom. Viera je o vzťahu.

Predpokladám, že my by sme nemali postoj spomínanej tetky. Nezdá sa vám však, že sme často ako farizeji a zákonníci, ktorým Pán Ježiš vytýkal, že viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia (Mt 23,4). Videli sme to v prvom čítaní: Prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: „Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.“ Keď Pavol a Barnabáš nesúhlasili vstali niektorí, čo uverili zo sekty farizejov, a hovorili: „Treba ich obrezať a prikázať im, že musia zachovávať Mojžišov zákon.“

Je to psychologicky priezračné: Ja pre vieru, Boha niečo robím, obetujem sa a títo pôjdu len tak ľahko do neba?!

Ako ďaleko je to od vzťahu! Od toho čo sme počuli v evanjeliu: Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne.

Viera, náboženstvo je o vzťahu!

Turzovka - Vršek, 13.5.2020