Kristova Cirkev je svätá vo svojom pôvode, vo svojom cieli a vo svojich plodoch.
Ale tu na zemi putujúca časť Cirkvi sa skladá z množstva nedokonalých členov, ktorí potrebujú pomoc, a z množstva hriešnych členov, ktorí potrebujú obnovu krstnej milosti a obnovu úsilia o spoluprácu s Božou milosťou.
Takáto obnova je potrebná v každom období. A vďaka Božej dobrote v každom období sa vyskytujú v Cirkvi silné a obetavé osobnosti, ktoré sa dávajú bez výhrad do služby takejto obnovy. Na prechode 16. a 17. storočia bol v západnom Francúzsku takouto osobnosťou sv. Ľudovít Mária Grignion z Montfortu (de Montfort).
Pochádzal z mestečka Montfort-sur-mer. Tam sa narodil 31. jan. 1673 v početnej rodine ako druhý z osemnástich detí. Humanistické vedy a filozofiu študoval u jezuitov v Rennes, kým teológiu u sulpiciánov v Paríži. Kňazskú vysviacku prijal 5. júna r. 1700. V decembri toho istého roku písal svojmu bývalému rektorovi: "Cítim veľkú túžbu po tom, aby som ľudí priviedol k láske k nášmu Pánovi a k jeho svätej Matke; aby som šiel v chudobe a jednoduchosti vyučovať chudobných vidiečanov katechizmus a hriešnikov privádzal k nábožnosti voči svätej Panne." To bol jeho životný program.
Svoju misionársku činnosť začal v júni 1701. Ale okolnosti ho prinútili usadiť sa na štyri roky v mestskej nemocnici v Poiders. Najprv tam pôsobil ako kaplán a neskôr ako riaditeľ. Ale keď zbadal rozličné intrigy zamestnancov, opustil nemocnicu a začal prvé veľké misie v meste Poitiers a na jeho okolí.
Avšak generálny vikár diecézy mu robil vážne ťažkosti. Tu si Ľudovít kládol otázku, či ho Božia prozreteľnosť nechce mať v zahraničných misiách. Aby v tejto veci získal istotu, vybral sa v marci 1706 peši do Ríma. Tam mu pápež Klement XI. nariadil, aby sa venoval apoštolátu vo Francúzsku a menoval ho apoštolským (t.j. pápežským) misionárom. Takto vybavený pápežskou autoritou sa Ľudovít vrátil do Francúzska a naplno sa venoval misionárskej činnosti.
Celkove konal v priebehu desiatich rokov v západnom Francúzsku asi 200 misií, a to väčšinou na vidieku. Niektoré takéto misie trvali štyri až päť týždňov. Horlivý misionár tu spájal kázne so starostlivo vypracovaným programom, ktorý mal zabezpečiť väčšiu účinnosť misií a trvácnosť ich dobrých výsledkov. Tak to boli spevy, ktoré dopĺňali kázne, ďalej starostlivo organizované procesie, postavenie misijného kríža, založenie "Bratstva sv. ruženca", ako aj mužských a ženských združení nazývaných "Bieli kajúcnici"; ďalej to bol spolok dievčat nazvaný "Štyridsaťštyri panien", pre vojakov "Milícia sv. Michala" a pre zvlášť horlivých združenie "Priateľov kríža". Vyvrcholením misií bolo obnovenie krstných sľubov v podobe "spojeneckej zmluvy", ktorú podpísal aj misionár. V tejto zmluve sa každý veriaci zaviazal, že bude žiť ako ozajstný kresťan.
Avšak tajomstvo úspechu jeho misií nespočívalo v spomenutých vonkajších veciach. Tie iba dopĺňali a zosilňovali pôsobenie Božej milosti a vplyv misionárovej osobnosti. Súčasníci Ľudovíta Márie Grigniona obdivovali na ňom najmä tri vlastností: mimoriadnu úctu k Panne Márii, ustavičné konanie skutkov pokánia a hrdinskú poslušnosť.
Úcta k Panne Márii nebola iba najvýraznejšia črta jeho duchovného života, ale aj účinný prostriedok jeho apoštolátu podľa hesla "Per Mariam ad Jesum" - "Cez Máriu k Ježišovi". Klasickou príručkou mariánskej úcty sa stalo jeho najznámejšie dielo "Rozprava o pravej úcte k Panne Márii". Počas misií nielen privádzal iných k nebeskej Matke, ale viackrát aj on sám citeľne prežíval jej prítomnosť.
A na hrdinskú poslušnosť, ktorá ďaleko presahovala hranice povinnosti, mal viac ako dosť príležitostí. Vyše desaťkrát mu niektorí biskupi alebo ich zástupcovia zabránili konať misie vo svojej diecéze alebo mu dokonca zakázali vstúpiť na jej územie. Ľudovít sa mohol odvolávať na svoju hodnosť apoštolského misionára, ktorý má priame pápežské poverenie, ale neurobil to. Uponížil sa a rešpektoval biskupskú autoritu, aj keď sa chybne použila. Bola to veľká obeta, ale zároveň aj pôsobivý príklad pre kňazov a veriacich, ktorí mali ťažkosti s rozhodnutiami cirkevnej hierarchie.
V jeho diele a spiritualite pokračovali dve rehoľné spoločnosti, ktoré založil. Pre ženy to bolo "Združenie dcér Božej Múdrosti" a pre mužov - kňazov "Máriina spoločnosť".
Ženské združenie malo za úlohu:
- vyučovať deti v mestách a na vidieku v charitatívnych školách;
- pomáhať chudobným a chorým tak v nemocniciach ako aj mimo nich;
- viesť domy duchovnej obnovy.
Kňazi misionári sa mali venovať mimofarskej duchovnej službe. Podľa zakladateľových slov "ako praví sluhovia svätej Panny s horiacou fakľou evanjelia v ústach a s ružencom v ruke mali rozháňať temnotu sveta ako slnko pomocou pravej pobožnosti k Panne Márii..."
Vyčerpávajúca činnosť, tvrdé skutky pokánia a zlé zaobchádzanie predčasne vyčerpali jeho životnú silu. Trvalú škodu na zdraví mu spôsobil aj pokus otráviť ho (v Poitiers alebo v La Rochelle). Zomrel vo veku 43 rokov 28. apríla 1716 v Saint-Laurent-sur-Sévre. Tam ho aj pochovali pod oltárom Panny Márie.
Pápež Lev XIII. vyhlásil v januári 1888 Ľudovíta Máriu Crigniona z Montfortu za blahoslaveného a pápež Pius XII. v júli 1947 za svätého.
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992