Gn 2, 18-25, Mk 7, 24-30

 Samota, slovo a pocit, ktorého sa mnohí boja. Nedávno som na SRO počul ako robili výskum na Kalifornskej univerzite o tom ako dnešný človek dokáže prežívať nejaký čas bez vonkajších impulzov.

Väčšiu vzorku dobrovoľníkov umiestnili do miestnosti do ktorej neprenikal nijaký zvuk, žiadne impulzy zvonka. Mali tam byť 15 minút. Dali im však jednu možnosť. Na predlaktie im dali zariadenie, ktoré dávalo dosť silné elektrické impulzy. Mnohí nemohli vydržať samotu a preto si radšej pustili tieto elektrické – aj keď bolestivé – impulzy. 

Je zaujímavé, že Ježiš vyhľadával samotu.  Evanjelista Matúš napísal: „Zvečerilo sa a on tam bol sám“ (Mt 14, 23).

Samota a opustenosť zohrávajú v Ježišovom živote dosť dôležitú úlohu. Aj my, ak sa rozhodneme nasledovať Krista, musíme si nájsť na samotu. Tak ako Ježiš nebol sám – bol s Nebeským otcom, tak máme byť aj my.

Ale pozor, nie sme stvorení pre samotu. V utorok som hovoril, že sme stvorení na Boží obraz – a Boh nie je Bohom samoty, ale žije v spoločenstve lásky Najsvätejšej trojice.

Dnes sme počuli: Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný.“

Boli sme stvorení pre spoločenstvo, lebo sme stvorení na Boží obraz a Boh je spoločenstvom troch božských osôb. Teda v najhlbšom jadre našej osobnosti je ukotvená túžba po spoločenstve. Iste i preto ľudia vstupujú do manželstva, lebo akosi podvedome cítia, že tak realizujú svoje „Ja“, ktoré je od prirodzenosti nasmerované k vytváraniu celoživotného vzťahu.

Prečo sme namiesto celoživotného harmonického spoločenstva v našich rodinách neraz svedkami celoživotného trápenia?

Sú to problémy medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi. V dnešnom evanjeliu sme počuli ako prosí matka za svoju dcéru. Koľko otcov a matiek prichádza k Ježišovi s takýmito prosbami?!

Kde pramenia? Iste príčin môže byť veľmi veľa a my zrejme nepodáme vyčerpávajúcu odpoveď. Ale môžeme sa aspoň pokúsiť nájsť spoločného menovateľa.

V jadre našej osobnosti je zakódovaná túžba po spoločenstve, po vzťahu. No ak táto túžba po spoločenstve nie je očistená a zušľachtená skúškou samoty – samozrejme s Ježišom - a odriekania, môže sa ľahko stať túžbou sebeckou. Túžbou, ktorá na piedestál postaví potreby svojho „Ja“.

Antoine da Saint-Exupéry, vo svojej knižočke Malý princ opisuje ako Malý princ raz pristál na planéte, na ktorej býval kráľ. A tento kráľ, keď zbadal Malého princa, hovorí: „Aha, tu máme poddaného!“

Malý princ sa pochopiteľne čudoval, ako ho kráľ mohol spoznať, keď ho predtým ešte nikdy nevidel. A spomínaný francúzsky spisovateľ k tomu podáva vysvetlenie, že pre kráľov je celý svet veľmi zjednodušený, lebo pre nich sú všetci ľudia poddaní.[1]

No treba povedať, že každý jeden z nás si v sebe nosí takéhoto kráľa. Totiž máme sklon iných ľudí vlastniť, mať ich iba pre seba. A aby sme sa naučili milovať iných nesebeckou láskou, k tomu je potrebná patričná ľudská zrelosť. Tak ako zrno zasiate do zeme potrebuje svoj čas, aby vzklíčilo, podobne aj my potrebujeme v samote akoby odumrieť sebe samým. Potrebujeme bolestne zakúsiť, ako nám ten druhý chýba a potrebujeme sa naučiť vážiť si ho. Ináč nám zovšednie ako kus nábytku.

 No asi najväčším omylom, z ktorého plynie azda najviac sklamaní, je domnievať sa, že ten druhý človek nás môže úplne naplniť. Že môže splniť všetky naše túžby a všetky naše očakávania. Nemôže! Takého človeka na zemi niet. Takýto je iba Boh.

Preto je potrebné vyhľadávať samotu – s Bohom, aby sme sa mohli dávať viac blízkym.

Turzovka, 12.2.2015

[1] EXUPÉRY, A. S.: Malý princ, s. 36 – 37.